Zelenskyj sa vyfarbil

Umenie, veda, ale aj zákony sa podriaďujú právu silnejšieho. Nie je však už to samotné prejavom prehry alebo predzvesťou pádu?

Protesty na Ukrajine ukazujú, že napriek vojne sa nedajú celkom umlčať ani umenia, ani zákony. Prijatím zákona o obmedzení nezávislosti Národného protikorupčného úradu (NABU) a Špeciálnej protikorupčnej prokuratúry (SAPO) Volodymyr Zelenskyj prekročil hranice tolerovanej legitímnosti svojej vlády vo vojnovom stave. Ukrajinci, čo ako vzájomne rozvadení a vyčerpaní vojnou, dokázali aspoň so škrípajúcimi zubami pochopiť alebo prijať, že hoci prezidentovi minulý rok vypršal mandát, voľby sa vzhľadom na vojnu konať nebudú.

Ale v ťažkej situácii neprestajných ruských útokov, z druhej strany tlaku vlády a Západu na „víťazstvo“, ale aj vzhľadom na doslovné darovanie ukrajinského nerastného bohatstva Donaldovi Trumpovi, sa postupne stala neakceptovateľná aj ďalšia trpená „vojna“: Tá, ktorej základy boli položené už dávno – vnútorná vojna o to, čo vôbec má znamenať demokratická Ukrajina.

Medzi najhrubšie pošliapavanie dôvery vo vládu sa zaradilo najmä násilné odchytávanie mužov kvôli odvádzaniu na front a narastajúci počet ľudí stíhaných alebo bez legitímnej príčiny zastrašovaných (či priamo väznených) za kritiku ukrajinskej politiky na sociálnych sieťach. Ale aj rozchádzajúce sa názory na to, čo presne by mala znamenať „derusifikácia“. Priveľa Ukrajincov jednoducho nepovažuje zákazy používania ruštiny alebo likvidáciu pamätníkov politikov, spisovateľov a ďalších osobností pôsobiacich na Ukrajine v časoch pred modernými predstavami národných a etnických štátov za prejav vlastenectva, demokracie a slobody.

Ak sa teraz toľko najmä mladých ľudí rozhodlo vystúpiť proti obsahu legislatívy, ale aj šokujúcej rýchlosti a proti nejasným spôsobom, akými bola prijatá, nebol to náhodný výbuch zlosti. Je to príslovečná posledná kvapka straty viery, že za demokraciu by sa malo bojovať hoci aj porušovaním demokratických princípov.

Rezolútny postoj, že vo vojne je všetko prípustné, vrátane mlčania, prekrúcania zákonov, násilných odvodov či kontroly myslenia, spravidla zastávajú tí, ktorí na Ukrajine nebojujú a ani nikdy bojovať nebudú. Na Slovensku sa tento postoj veľmi často riadi ani nie tak porozumením pre Ukrajinu, ako starou, starostlivo pestovanou nenávisťou k Rusku zaslepujúcou triezve premýšľanie.

Bola som na Ukrajine niekoľko týždňov koncom minulého roka. Ani v Kyjeve, ani v Odese som nestretla toľko ľudí obhajujúcich korupčné kroky, pošliapavanie práv občanov (vrátane bývalých, súčasných a dobrovoľne narukovaných vojakov) a svojvoľné menenie zákonov na Ukrajine, ako mám možnosť ich stretnúť za jediný deň v Bratislave.

Volodymyr Zelenskyj aj teraz pri prijatí zákona o obmedzení nezávislosti protikorupčných úradov argumentuje potrebou „derusifikácie“. Lenže tento argument sa obohral. Aj preto, že pričasto slúži len na nedemokratické odpratanie kritikov vlády a ich onálepkovanie ako vnútorných nepriateľov.