Ad: Polená štrajkujúcim

Ak odhliadneme od masívnej redistribúcie peňazí, presmerovaných od platiteľov daní a odvodov k schránkovým obchodníkom s emisiami, mýtnikom s brutálne predraženou ponukou, nástenkárom, majiteľom sociálnych podnikov, obstarávateľom luxusných postelí pre vybraných penzistov, špekulantom s tatranskými pozemkami a podobným dojičom štátu, tak takmer nič.

Alebo predsa: novela Zákonníka práce, vďaka ktorej odboroví predáci získali zásadnú funkčnú imunitu. Proti gustu žiaden dišputát, strategické partnerstvo medzi Smerom a odborármi nebolo nikdy tajomstvom.

Od politikov, ktorí sa v každej druhej vete zaklínajú proletariátom, by sa však čakalo viac. Napríklad to, že pochopia rozdiel medzi štrajkom, prebiehajúcim v rámci kolektívneho vyjednávania (kde na druhej strane stojí priamo konkrétny zamestnávateľ alebo zamestnávatelia), a štrajkom, ktorý sa svojou povahou a dôsledkami z úzkeho rámca sporu o kolektívnu zmluvu vymyká, pretože má širší spoločenský rozmer. A že vo vzťahu k štrajku, kde druhou stranou sporu nie je konkrétny zamestnávateľ, ale štátna moc ako taká, presadia socialisti pravidlá, ktoré budú zodpovedať špecifikám takejto situácie. Áno, práve od nich, nie od pravice, by človek čakal, že tento rozdiel pochopia a zohľadnia.

Nepochopili a nezohľadnili. Naopak, aj pre štrajky mimo rámca vyjednávania kolektívnej zmluvy zaviedli to isté obmedzenie. Akoby štátna moc bola súperom rovnakého rangu ako nejaká firma. Akoby pozícia odborov vo vzťahu k vláde či parlamentu bola rovnaká ako voči zamestnávateľom. Ak si toto naši socialisti myslia, nič proti, len by tomu mali prispôsobiť aj svoj slovník. Nedá sa totiž kvákať o Marxovi, revolúcii a ľuďoch práce a nemať pritom odvahu na zmeny, ktoré tvoria ideovú podstatu ľavičiarstva. No dobre, dá sa to, ale s rovnako rozpačitým výsledkom, aký pozorujeme na Slovensku.

Smer pred tým, ako ponúkol štyri roky rabovačky, vytýčil ako jeden z troch svojich hlavých cieľov „trpezlivo a razantne odhaľovať a postihovať veľké prípady ekonomickej kriminality a politickej korupcie“. Tak neviem, posúďte sami, do akej miery ho splnil. Napokon, jeden z hlavných problémov, v dôsledku ktorých majú pred ľuďmi práce navrch ľudia bezprácnych podvodov, sú úniky na daniach z pridanej hodnoty.

Tie sa napriek predvolebnému sľubu, že Smer zlepší daňové kontroly, dramaticky zvýšili práve po nástupe prvej Ficovej vlády a štát na nich prišiel o miliardy, ktoré mohol použiť inde. (Na konci prvej Ficovej vlády sa celková strata príjmov na DPH vyšplhala na takmer dvojnásobok toho, aká bola v roku 2005, konkrétne z 18,2 na 35,9 %!) Ak sa niekto celý svoj politický život profiluje ako zástanca silného štátu a na túto agendu si vypýta a aj dostane mandát, nie je únosné, aby si štát nechal pod nosom rozkradnúť až po posledný špendlík.

A presne o tom bol môj blog. O tom, ako veľmi sa rétorika slovenských „sociálnych demokratov“ líši od toho, čo naozaj robia. Slovami sa idú len tak potrhať, aby ľuďom pomohli. Akurát, že zoznam tých ľudí majú na Úrade vlády a zmestí sa na dve á-štvorky.