Hybridný tím rýchlej reakcie v Moldavsku

Moldavsko je neveľká krajina zovretá medzi Rumunskom a Ukrajinou na území historickej Besarábie. Štát na časti širokého územia s obrovským kultúrnym dedičstvom na križovatke starovekých východných kultúr, islamu, gréckej Byzancie a s rímskym (latinským) jazykovým dosahom bol prevažne súčasťou nadnárodných impérií: Niekoľko storočí Osmanskej ríše a od roku 1812 (s prestávkami) Ruského impéria. Záujem mali Anglicko, Francúzsko aj Rakúsko-Uhorsko. V neskorších dejinách bol súčasťou Rumunska, autonómnou republikou v rámci Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky a až v roku 1940 v dôsledku paktu Molotov – Ribbentrop ako Moldavská SSR.

Moderné kultúrne a politické uvedomenie, na základe ktorého sa Moldavčania zväčša identifikujú ako samostatný politický a národný celok oddelený od Rumunska, sa vyvinulo najmä v dôsledku rozmachu Ruska. Neveľká obec Kišiňov v ňom po prvý raz získala mestské práva (1818) a rozrástlo sa aj niekoľko ďalších miest. Preto je často počuť, že bez Ruska by Moldavsko nebolo.

Bez ohľadu na pokusy vidieť krajinu ako arénu prozápadnej modernizácie a provýchodného úpadku sa tam s vyslovene nepriateľskými postrojmi voči Rusku alebo ruštine nestretneme prakticky nikdy. Zjednocujúcou túžbou je však najmä zlepšenie hospodárskej situácie a sociálnej spravodlivosti, ale to sa z volebných sloganov podpory prakticky vytratilo.

Západná Európa „znovuobjavila“ Moldavsko nedávno. Celkom naposledy po ruskej invázii na Ukrajinu. Podobne ako na Ukrajine, aj tu sa dá geografická poloha brány medzi východom a západom a prirodzenej rozpoltenosti medzi kultúrnymi a hospodárskymi celkami geopoliticky využívať v prospech súčasných cieľov. Tým je predovšetkým vyhranenie sa proti Rusku, s ktorým „proeurópsky“ cítiace Moldavsko údajne nechce mať nič spoločné. Opozičný Blok komunistov a socialistov (BECS), resp. Vlastenecký blok, ktorý napriek spájaniu sa s ruským ovplyvňovaním volieb získal len 24 % hlasov (o viac ako polovicu menej ako PAS), býva európskymi médiami jednohlasne označovaný za „proruský“.

Oveľa jednoduchšie sa tak náhly záujem EÚ o zabudnuté Moldavsko a ovplyvňovanie jeho vnútropolitickej situácie podáva ako podpora demokracie. Podľa hlavnej európskej diplomatky Kaje Kallasovej má „moldavský ľud právo zvoliť si svoje smerovanie slobodne, a preto rozširujeme rozsah a pôsobnosť partnerskej misie EÚ s cieľom posilniť odolnosť Moldavska“.

Do krajiny bol dokonca poslaný zahraničný „hybridný tím rýchlej reakcie“ (Hybrid Rapid Response Team) – na podporu proti zahraničnému ovplyvňovaniu volieb. Lepšie by to nepovedala ani Victoria Nulandová. V záujme boja s ruským vplyvom a slobodnú voľbu boli len dva dni pred voľbami vyškrtnuté z volieb dve politické strany, obvinené z uplácania voličov.

Nakoniec sa však voľby – na rozdiel od Rumunska, kde boli bezdôvodne zrušené – konali. Pre západ, ktorých do nich investoval množstvo energie a nádejí, sa skončili povzbudzujúco. Voliť mohla aj veľká moldavská diaspóra v desiatkach krajín vrátane Ruska. V Rusku, kde žije celkovo najviac Moldavčanov, okolo pol milióna, boli otvorené volebné miestnosti dve.

A o tom, či bol prísľub vstupu do EÚ vôbec myslený vážne, tiež existuje mnoho pochybností.