Trump si brúsi zuby na Venezuelu

Servilní úradníci Nobelovej komisie potom účelovo odklepnú cenu za mier „disidentke“ Marií Corine Machadovej za oslavu bitúnku v Gaze a vlastizradu, v ktorej bez bázne a hany vzýva severoamerickú vojenskú intervenciu do Venezuely. Médiá civilizovaného sveta brániaceho sa proti zaostalým hordám razom zabudnú, že narušenie hraníc suverénneho štátu je porušenie medzinárodného práva. Ak majú šťastie, tak Nicolás Maduro zareaguje presne tak, ako snívajú: zavolá Vladimirovi Putinovi a požiada ho o pomoc. Hotovo, ďalšia spravodlivá vojna očakáva naše zanietenie.

Je to už viac ako dvesto rokov, čo sa USA rozhodli považovať akýkoľvek samostatný vývoj v Latinskej Amerike za ohrozovanie svojej národnej bezpečnosti a dôvod na oprávnenú intervenciu „kamkoľvek a kedykoľvek uznajú za vhodné“ (Monroeova doktrína). A je to už viac ako 30 rokov, čo sa k takejto vízii slobodného demokratického Západu, medzičasom rozšírenej na všetky kontinenty, horlivo pridáva jeho východná periféria v Európe, deklamujúc tak svoje prirodzené ukotvenie v civilizovanom svete. Ako inak si možno vysvetliť neoblomnú kritiku narušovania integrity hraníc na východ od našej periférie, zato celý ľudsko-právny arzenál na obhajobu či už masového zabíjania, genocídy alebo zasahovania na územiach iných zvrchovaných štátov?

Bolo len otázkou času, kedy sa USA so svojimi európskymi pätolizačmi v zástoji pokúsia obnoviť mierne zanedbanú príležitosť znova ovládnuť venezuelské ropné zdroje. Keď tomuto západnému právu na zasahovanie pred už viac ako 20 rokmi klepol po prstoch Hugo Chávez, bolo že to kriku a pobúrenia, keď sa líder bolívarovskej revolúcie rozhodol z vlastnej ropy financovať veci také nedôstojné slobodného sveta, ako je alfabetizácia, zdravotná starostlivosť a právo na pôdu. Vtedajšie heslo „Ruky preč od Venezuely“ (Hands off Venezuela) sa rýchlo stalo sloganom nádeje na sociálne spravodlivejší nielen tretí svet.

Nanešťastie, mäkká propaganda „liberálov, rasistov a impéria“, ako zosumarizoval hodnoty liberálneho kapitalizmu Pankaj Mishra, neľahké zmeny spoločenských zmien na zadnom dvore dostala tam, kam chcela. Nicolás Maduro, ktorý po smrti Huga Cháveza nedokázal využiť príjmy z venezuelskej ropy tak, aby lepšie diverzifikoval hospodárstvo krajiny, len prihral na smeč krokodílovi zo severu, ktorý po zániku ZSSR a neskôr aj prehratej partii s užitočne živeným nebezpečenstvom islamského sveta a neexistujúcich jadrových zbraní zúfalo potreboval nového nepriateľa.

Šláger o autokratoch sa medzitým trochu obohral. Napokon, Donald Trump sa ani nemieni tajiť tým, že ním je aj on sám. A tak máme na scéne nový kľúčový arciproblém: boj s údajnými venezuelskými narkotrafikantmi. V posledných týždňoch Trumpova vláda nasadila námorné, vzdušné a pozemné sily do Karibiku, neďaleko Venezuely. V piatok Trump oznámil nasadenie najväčšej lietadlovej lode vo flotile USA ako súčasť novej fázy svojej protidrogovej kampane.

Niet dôvodu očakávať, že sa Európa napriek sklamaniu z Trumpa pokúsi účinne zabrániť vojne, ktorá má perspektívu rozšíriť sa prakticky do celej Latinskej Ameriky, a potenciálne do celého sveta. Jedným z mála hlasov rozumu je v tejto situácii brazílsky prezident Lula da Silva, ktorý Trumpovej a Madurovej vláde ponúkol úlohu vyjednávača s jasným cieľom: chceme v Latinskej Amerike zachovať mier.