Mamdani do každej domácnosti (Prečo sa naši ľavičiari boja Mamdaniho?)

Je socialista, má moslimské kultúrne zázemie a ako prvý kandidát na starostu New Yorku nedeklaroval, že by jeho prvá cesta po zasadnutí do úradu viedla do Izraela. Namiesto toho povedal čosi nevídané: Ostanem v New Yorku a budem pracovať s Newyorčanmi.

Tak dokonalo normálna odpoveď, až sa establišmentu zrúti svet ako na rozbehnutom kolotoči, na ktorom sa náhle poškodí ohnivko v reťazi. Niežeby si masová mediálna propaganda nedokázala nájsť materiál na fabrikovanie neexistujúcej paralelnej reality o konci civilizácie aj bez Mamdaniho nefalšovaného záujmu pracovať pre obyvateľov svojho mesta. Groteskne bizarné, no predsa seriózneho prijatia sa dožadujúce reakcie mnohých politických záchrancov stroja neobmedzeného rastu však ďaleko presahujú hranice predstavivosti. Od vyhlásení Donalda Trumpa, ktorý vraj ešte nikdy nevidel „ľudskú bytosť jesť takým nechutným spôsobom“, a ktorý sám je predsa „oveľa krajší ako on“, až po doslova ponižujúce vytváranie paniky zo strany o. i. izraelského ministra pre veci diaspóry Amichaia Chikliho. Ten Mamdaniho víťazstvo nazval „kritickým bodom zlomu pre New York otriasajúcim samotnými základmi mesta, ktoré ponúklo slobodu a príležitosti pre nespočetné množstvo židovských utečencov“.

Samozrejme, odtiaľ už bol len malý krôčik k tomu, aby človek spoluzodpovedný za etnické čistky v Gaze označil Mamdaniho za podporovateľa Hamasu, jeho názory za blízke džihádistom, ktorí zaútočili na dvojičky a vyzval židovských Newyorčanov na odchod do Izraela. Podľa ministra národnej bezpečnosti Itamara Ben Gvira vraj ide o „víťazstvo antisemitizmu nad zdravým rozumom“. Ako ďaleko sú vlastne ešte bojovníci za západné hodnoty ochotní zachádzať vo svojom absolútnom zosmiešnení a strate kreditu?

Šok, panika, bezmocnosť a zlosť, ktoré v živiteľoch permanentnej vojny a prehlbovania sociálnych rozdielov vyvolávajú hodnoty zastupované Zohranom Mamdanim, sú síce neuveriteľne trápne, ale stále nebezpečné a vlastne aj očakávateľné. Svojím spôsobom je aj užitočné, že newyorskí voliči umožnili svojim oponentom v plnej kráse prejaviť svoj plnokrvný rasizmus, kolonialistickú aroganciu a hlúposť tých, ktorí si len pri zmienke o islame nedokážu a nechcú predstaviť nič iné ako úsmev Bin Ládina (je jedno, že z čias, keď ešte na titulných stránkach newyorských novín figuroval ako statočný bojovník proti komunizmu).

V prípade neoliberálnej pravice to teda neprekvapuje. Mlčanie alebo otvorená nenávisť voči Mamdaniho kampani sú však zvlášť smutné medzi tými zástupcami západnej ľavice, ktorí sa sami deklarujú ako socialisti alebo sociálni demokrati. Pretože čo môže lepšie vystihnúť pálčivé problémy väčšiny ľudí na svete, vrátane multinárodného New Yorku, ak nie adresovanie sociálnej spravodlivosti pre každého naprieč národnosťami, jazykmi, náboženstvami a rasami?