Smutný november

V stredoeurópskom priestore, poznačenom v 20. storočí viac než inde dejinami systematického mazania pamäti, presídľovania, prepisovania hraníc a zriadení, to bol stále čas, keď sa stále dalo nadviazať na pozitívne veci, ktoré pod valcom dejín prežili. S koncom studenej vojny sa svet zdal jednotnejší a ponúkal nielen preklenutie tráum vojen, národnostných revanšizmov a nekonečne veľký priestor na spoluprácu, úctu k práci a načúvanie druhým.

Možno prvým signálom, že spolupráca nebude v záujme fungovania konštruktérov budúcnosti, bol prejav Václava Havla v Kongrese USA v roku 1990, v ktorom potvrdil vôľu rozdelenia sveta na „ríšu dobra a ríšu zla“. Najmä najmladším ľuďom je dnes možno ťažké vysvetliť, že vo vtedajšom Česko-Slovensku si len veľmi málo ľudí spájalo demokraciu s prechodom na najhrubšie formy kapitalizmu alebo že vo veľmi krátkom období po zrútení železnej opony a Sovietskeho zväzu existovali na oboch stranách – vo východnom aj v západnom bloku – aj politické snahy o vystriedanie vzájomného súťaženia vzájomnou spoluprácou. Lenže modus vivendi „ríše dobra“ na svoju existenciu zúfalo potrebuje nejakú „ríšu zla“.

Tzv. slobodný trh, ktorý zlikvidoval akúkoľvek nádej na zlepšovanie spoločenských väzieb presadzovaním najtvrdších foriem individualizmu a pravidiel ekonomickej bezohľadnosti, však neprišiel bez varovaní. V podporovanom idealizovaní Západu ale nebolo v záujme finančných inštitúcií, aby si niekto všimol, že rozpad starého zriadenia umožnil triumfálny nástup nie demokracie, ale laissez-faire kapitalizmu – v tom čase už na samotnom Západe takmer odsúdenom na neúspech – v ktorého mene sa od 19. storočia mali nekompromisne zaostalí ľudia druhej a tretej kategórie prispôsobiť pravidlám „vyspelého Západu“.

A tak hlasy, ktoré upozorňovali na to, že „slobodná práca“ a „voľný trh“ sú len nahradením vojenskej sily a de facto premieňajú celý východný blok na rozvrátenú vyhladovanú perifériu, podobne ako dovtedy premieňala Áziu, Afriku či Latinskú Ameriku, sú ako hlas antickej Kasandry: bez argumentov sa zosmiešňujú ako nonsens, a keď na ne príde, Kasandra je náhle dezolát. Rozpadnutá spoločnosť iste nie je to, o čo kedysi išlo.