Nalejme si čistého vína o Novembri. Sme tam, kde sme boli

Igor Daniš | 17.11.2025 19:00

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Rozhodne to platí o zrušení pracovného voľna 17. novembra. Hoci štátnym sviatkom Deň za slobodu a demokraciu zostal, o majestátnosť a úctu zaradením medzi bežné dni prišiel. V poslednom čase úplne prehliadaný sviatok, ako aj celá nežná revolúcia, o ktorej bolo napísané takmer všetko, sa naraz stal opäť centrom pozornosti. Konečne!

Čo viedlo k búrlivej reakcii v spoločnosti a prebudeniu z apatie? Vláda poslúchla zamestnávateľov. Tí odporúčali vláde, aby v rámci konsolidácie zrušila dva-tri štátne sviatky – na Slovensku ich totiž oproti iným krajinám máme veľa, ba donedávna najviac. Do úvahy okrem 17. novembra pripadali 1. a 8. máj (pripomínali sme si však 80. výročie ukončenia 2. svetovej vojny), pri rušení cirkevných sviatkov (6. januára či 15. septembra), vláda, žiaľ, má obmedzené právomoci. Ak by koalícia žiadny sviatok nezrušila, nevystavila by sa spŕške kritiky?

Pes je však zakopaný inde. Nejde len o to, že sa zrušilo pracovné voľno 17. novembra, ale ako sa to stalo. Od stola, arogantne, bez dialógu – toho dialógu, po ktorom občania volali na námestiach v novembri 1989. Lebo aj vtedy, za vedúcej úlohy jednej strany, sa vládlo tak, že niekto rozhodol – a basta! Občan poslúchaj! A v posledných rokoch sme si zvykli, že sa vládne veľmi podobne – od stola, bez dialógu. Prezident Peter Pellegrini vnímajúc ohlas v spoločnosti podal koalícii pomocnú ruku. Celkom múdro navrhol, aby prípadné zrušenie pracovného voľna počas štátnych sviatkov platilo iba dočasne (v čase konsolidácie). No vládni predstavitelia asi nič nezačuli…

Ak sa po najbližších voľbách zmení vláda, 17. november sa opäť stane dňom pracovného pokoja. O to však nejde, ide o niečo iné. Sme schopní redukovať počet dní pracovného pokoja počas štátnych sviatkov, lebo oproti európskemu priemeru i okolitým krajinám ich máme skutočne veľa? Bez dialógu s občanmi to však nepôjde. Ak nenastane zhoda, nič sa nezmení. O tom by mala byť demokracia – o ktorej sme v novembri 1989 snívali.

Nejde len o to, že sa zrušilo pracovné voľno 17. novembra, ale ako sa to stalo. Od stola, arogantne, bez dialógu – toho dialógu, po ktorom občania volali na námestiach v novembri 1989.

Lenže my si nedokážeme rovnako ctiť ani všetky sviatky. Na Cyrila a Metoda a SNP sa organizujú megalomanské oslavy a 28. októbra nemáme ani deň voľna, hoci je štátnym sviatkom. Bez vzniku Československa by nebolo moderného slovenského národa (dovtedy slovensky hovoriace obyvateľstvo horného Uhorska). Míľnik z roku 1918 berieme ako samozrejmosť, ale bol to skôr zázrak.

Ak hovoríme o hrdinstve v novembri 1989, musíme si hovoriť celú pravdu o nás samých. Slovensko bolo v odpore proti komunistickému režimu oneskorené, zahriaknuté, chýbala opozícia ako v Česku disent (občianske iniciatívy sa rozbiehali pomaly, nie masovo), vývoj v Maďarsku, Poľsku, Juhoslávii, NDR i sovietskych republikách bol v novembri 1989 o míľové kroky vpred. Dôvodom bola i miernejšia normalizácia ako v Česku, alebo dramaticky lepšie ekonomické podmienky ako v Poľsku (tuší o ekonomických rozdieloch v socialistickom tábore niečo mladá generácia?). Do poslednej chvíle potláčaný občiansky nepokoj a hnev v Československu logicky vybuchol ako kotol.

A tiež si dávajme pozor, aby sa každý (často aj bývalí zarytí komunisti) nehral na odporcu či bojovníka proti režimu, keď to tak v realite nebolo. Akosi to začína pripomínať SNP za bývalého režimu: pribúdaním času od Povstania, pribúdalo aj partizánov – držiteľov povestnej „dvestopäťdesiatpäťky“… A nič nie je príznačnejšie pre súčasné Slovensko viac ako fakt, že lídri Novembra sú rozdelení na dva tábory a roky si nevedia prísť na meno.