Vek je len číslo? Budeme pracovať až do sedemdesiatky?

Ak sa donedávna špekulovalo, aká hranica odchodu je dlhodobo únosná, situácia sa dramaticky zmenila: pracovať by sa malo aj po odchode do dôchodku – na čiastočný úväzok pri flexibilnom pracovnom čase.

Dôvody sú viaceré. Ak dnes u nás na jedného seniora pracujú štyria ľudia, v roku 2050 to budú len dvaja. Rozmenené na drobné: na väčší počet dôchodcov bude prispievať čoraz menej ľudí. Riešenia sú štyri. Buď sa zvýši podiel z platu, ktorým budú prispievať mladšie generácie na dôchodky rodičom a prarodičom, alebo dôchodky rapídne klesnú. Alebo sa bude rodiť viac detí – to v súčasnom drsnom ekonomickom modeli plnom neistôt veru nehrozí. Prechod na druhý či tretí pilier dôchodkového sporenia nič podstatné nemení – výšku dôchodku koriguje len kozmeticky (iba odbremení Sociálnou poisťovňu od narastajúcich výdavkov). No a posledným riešením je umožnenie seniorom po odchode do dôchodku si naďalej legálne privyrábať – bez prekážok. Nepomôžu iba sebe, ale celej ekonomike, v prípade Slovenska sa hovorí o 0,5 % HDP.

Všetko je to iba teória na papieri. Realita je oveľa zložitejšia. Hoci až jedna štvrtina ľudí po odchode do dôchodku (popri penzii) naďalej pracuje, už od 55. roku ľudia z trhu práce postupne odchádzajú (a chýbajú). No nie je práca ako práca. Je iné pracovať pri páse, v priemyselnej fabrike, na stavbe či niekde v sklade a podávať každý deň „športový“ výkon, šitý na mieru dvadsiatnikom a tridsiatnikom, alebo pracovať v kancelárii či na počítači. Slovensko je oproti mnohým krajinám západnej Európy stále priemyselná krajina.

Pravdepodobne aj s tým súvisí jeden nelichotivý fakt, ktorý sa už viackrát omieľal: Slováci sa v zdraví dožívajú oveľa menej ako v iných krajinách EÚ – o šesť rokov, priemer EÚ je 63 rokov. Ťažká práca vo fabrike alebo na stavbe zničí zdravie oveľa skôr a dôslednejšie, ako klikanie do klávesnice počítača. Iste, stres tiež veľmi negatívne vplýva na zdravie. Na Slovensku neraz robíme všetko v poslednej chvíli, v náhlosti, pod tlakom…

Čo z toho vyplýva? Jednoznačne by sa malo rozlišovať, v akom veku odchádzať do dôchodku podľa fyzickej náročnosti profesie. Naplno fyzicky pracovať v päťdesiatke je pre mnohých ľudí neúnosné. Už sa nepracuje ako do roku 1990, nasadenie, intenzita a produktivita sú oveľa vyššie. Už sú preč časy, keď nebolo do čoho „pichnúť“, práca sa musela často predstierať.

Ale vráťme sa späť: na dôchodky bude v spoločnej kase čoraz menej, vek dožitia sa predlžuje. Logicky z toho vyplýva, že ľudia by mali pracovať dlhšie. Zamestnávatelia už menia názor: ešte nedávno bol starší zamestnanec na „oštaru“, príťažou, málo produktívny, dnes, v dobe fluktuácie (mladšie generácie), si verného zamestnanca v spoločnostiach dokážu ceniť. Mnohí ľudia v starobe trpia samotou či cítia dosť energie, aby sa realizovali, baví ich veľa vecí – tak prečo im neumožniť pracovať?

Poďme diskutovať, ako prispôsobiť pracovný trh (pracovné podmienky) pre ľudí na dôchodku, aby sa mohli (čiastočne a flexibilne) uplatniť, privyrobiť si. Prečo brániť ľuďom niečo priniesť spoločnosti, keď majú chuť? Nie je vek len číslo? No rozlišujme, kto ešte môže a kto už nie, je vyčerpaný: nie je remeslo ako remeslo.