Japonská dračica v čínskom porceláne. Spáva tri hodiny, rovnaké nároky má na podriadených

To, že sa v Japonsku na premiérsky post dostala žena, spočiatku vzbudzovalo určité nádeje. Možno nejeden prívrženec pani premiérky veril, že bude schopná vytiahnuť krajinu vychádzajúceho slnka z hospodárskej stagnácie, morálneho úpadku a z vážnej šlamastiky hromadiacich sa sociálnych problémov. Možno nejeden stúpenec šintoizmu pokladal za správne, že krajinu povedie žena, veď najvrchnejším božstvom šintoistického panteónu je Amaterasu, bohyňa slnka, vládkyňa nebeských plání, pramatka japonského cisárskeho rodu. Vytriezvenie však prišlo rýchlo.

Takaičiová totiž obdivuje niekdajšiu britskú premiérku Margaret Thatcherovú a netají sa tým, že by sa chcela stať novodobou „železnou lady“. Už stihla demonštrovať svoju nesmiernu pracovitosť: vraj na spánok jej stačia tri-štyri hodiny a podobnú „úpravu“ životosprávy vyžaduje aj od svojich podriadených, aby im mohla zavolať v ktorejkoľvek nočnej hodine. Skrátka: „Vždy v strehu,“ ako riekol detektív Nick Carter v českej komédii Adéla ještě nevečeřela.

Premiérka svojimi siláckymi rečami ohromne poškodzuje „feministickú vec“ v supermaskulínnej krajine, kde žena v mnohých domácnostiach je ešte stále druhoradý človek. Takaičiová však chce byť mužskejšia než muži. No nejde len o jej nefeministické neokrôchanosti.

V Japonsku žijú totiž milióny mladých, ktorí pracujú minimálne šestnásť hodín denne, čo im prakticky znemožňuje, aby nadväzovali a udržovali medziľudské kontakty. Už v najbližšej budúcnosti bude musieť Japonsko zvládnuť problémy spojené s prestarnutým obyvateľstvom, s vysokým počtom samovrážd medzi študentmi a s armádou nedobrovoľne izolovaných samotárov.

Analýzy vravia, že v prípade vojnového konfliktu medzi Čínou a Japonskom Čína by ťahala za kratší koniec. Márne disponuje modernými zbraňami a dvojmiliónovou armádou. Japonská vojenská sila je koordinovanejšia a najmä precíznejšia, čo o čínskej armáde nemožno povedať. Napriek tomu, aj na japonskej strane by vznikli ohromné škody, o ľudských obetiach ani nehovoriac. Lenže politikom na vlastných občanoch tak či onak nezáleží, všakže.

O čo teda ide japonskej premiérke, keď v úplne nevhodnej chvíli zapára do „žltého obra“, ktorého Napoleon neodporúčal dráždiť? Mohli by sme si konšpiračne zafantazírovať. Jeden variant: Takaičiová a Trump sú, podľa všetkého, veľkí pajtáši, a tak sa dohodli, že takým či onakým spôsobom dajú dole ekonomickú silu Číny. Iný variant: Takaičiová sa dohodla s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom, že vytvoria spolu hrozbu konfliktu, postavia tak Spojené štáty pred dilemu, ktorá povedie k prehĺbeniu americkej krízy. Divoké?

Takaičiová sa správa ako dračica, ktorá stratila pamäť a šliapla vedľa. Konkrétne: do skladu s čínskym porcelánom, ktorý sa, inými slovami volá: transgeneračná trauma z japonskej vojenskej okupácie. Jej vrcholom bol tzv. Nankinský masaker, počas ktorého japonskí vojaci v priebehu niekoľkých týždňov zavraždili tristotisíc Číňanov, pričom znásilnili dvadsaťtisíc žien a detí.

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.