Práve dorazil vianočný darček, ktorý poslal ešte Mečiar v minulom storočí. Zabalené je v ňom celé Slovensko

A Robert Fico otvorenie tunela oslávil tak trochu „matovičovsky“ – predviedol sa na korčuliach (Dzurinda by pravdepodobne volil bicykel). Viac skromnosti by v jeho prípade nezaškodilo.

Poďme po poriadku. Hoci tretia vláda Vladimíra Mečiara dala výstavbe tunela Višňové zelenú ešte v roku 1998, ten sa začal stavať oveľa neskôr. Za vlád Mikuláša Dzurindu sa výstavba diaľnic takmer zastavila. Následne po nástupe Fica k moci v roku 2006 (súčasťou koalície bol aj Vladimír Mečiar) tunel dostal opäť zelenú. No v roku 2010 prišla vláda Ivety Radičovej (opäť SDKÚ) a stavbu tunela zastavila – PPP projekty vraj boli predražené… A tak sa tunel dostal na rad až počas jednofarebnej vlády Smeru po roku 2012. Stavať sa teda začalo až pred desiatimi rokmi…

Lenže trápnostiam nebol koniec. Pellegriniho vláda stavbu v roku 2019 opäť stopla, presnejšie vyhodila zhotoviteľov konzorcia Dúha a talianskej firmy Salini Impregilo. Prečo Ficova vláda zverila výstavbu firmám, keď bola expertmi upozorňovaná, že na taký náročný projekt im chýbajú skúsenosti? Nebol to premárnený čas? Preto by Fico mal hamovať.

Tunel Višňové sa tak naplno začal stavať až pred šiestimi rokmi. Vyše dvadsať rokov odvtedy, čo dostal zelenú. Typické slovenské kocúrkovo. A hoc na tohtoročné Vianoce sa stáva skutočnosťou, nikto ešte presne nevie, koľko stál, o koľko (stoviek) miliónov eur sa predražil. No aj preto, lebo sa stavba posúvala a inflácia urobila svoje, najmä po pandémii.

A aby nebol „rozprávke“ koniec, mrmle sa aj po dohotovení tunela. Typicky slovenské: na všetko treba nadávať alebo kritizovať. Pri odbočke na Vrútky nakoniec vysvitlo, že pôvodne ako klasická odbočka ani nebola plánovaná a mala slúžiť iba pre pracovné dopravné prostriedky. Ozývajú sa hlasy, o koľkože minút sa skráti cesta na východ a podobne. Pritom všetci vedia, ako vyzerala do dnešných dní cesta medzi Žilnou a Martinom. Denne ňou prejde priemerne 20-tisíc áut, z toho päťtisíc nákladných. Štyri pätiny sa majú presunúť do tunela. Nuž u nás taká obyčaj.

Ak okolitým krajinám závidíme, čo za ostatné dve desaťročia postavili z eurofondov, tak by sme sa mohli konečne pozrieť do zrkadla. Nie je za tým iba často omieľané rozkrádanie eurofondov. Škodíme si radi sami sebe – s „láskou“. V byrokracii sme premianti. Ak nejaká maličkosť nesedí, sme schopní zastaviť rozostavaný miliónový projekt. Sťažujeme sa na európske smernice, ale tie nie sú také prísne, ako si nahovárame – prísnejšie ich robíme zámerne sami.

Ak sa môžu v nejakom projekte, verejnom obstarávaní hodiť politickému rivalovi polená pod nohy, tak sa tak bez mihnutia oka urobí – nech to stojí čokoľvek. A keď niekto môže zažiť 15 minút slávy a ukázať, kto je tu pán, je to ešte presvedčivejší dôvod.

Volanie dlhoročného premiéra Fica po zrušení Úradu pre verejné obstarávanie má preto svoje ratio. Iste, inštitúciu, ktorá dohliada nad narábaním verejných prostriedkov, potrebujeme a nemožno ju len tak zrušiť. Lenže ak chceme kráčať v rozvoji krajiny rovnakým tempom ako Česko, Poľsko alebo Rumunsko, musia byť vytvorené rovnaké podmienky. A tie pre malichernú byrokraciu nie sú. Nemožno proste rušiť veľké projekty pre banálne pochybenia a vracať celý proces po rokoch len tak naspäť. Takto sa Slovensko vpred nikdy neposunie.

Ficov zámer rozostavať Slovensko treba kvitovať. V Česku či Poľsku politické tábory, stojace rovnako ako u nás na opačných stranách barikády, dokážu v rozvojových projektoch spolupracovať. Lenže to by Fico nemohol tak vyhrocovať atmosféru v spoločnosti. Nikto si potom s ním nechce sadnúť za jeden stôl. Ukončenie tunela Višňové nie je dôvod na ľudovú veselicu, detskú minidiskotéku či rozdávanie nepotrebných vianočných darčekov – ako sa dialo v nedeľu – ale skôr hanba a dôvod na vážne zamyslenie nad fungovaním našej krajiny.