Kúzlo požičaných peňazí

Neschopnosť firiem splácať dlhy sa končí buď ich vynúteným odpisovaním v podobe súdom povolenej reštrukturalizácie, alebo bankrotom. Insolventnosť štátov s vlastnou menou sa dá riešiť devalváciou meny a následným znehodnotením kúpnej sily peňazí infláciou. To vytvára predpoklad, že v znehodnotenej mene štát dokáže ľahšie zvládať splatenie svojich dlhov. V skutočnosti štáty svoje dlhy v podobe vydaných dlhopisov nikdy nesplácajú, ale iba pri ukončení splatnosti uhradia predajom čerstvo vydaných nových dlhopisov. Samozrejme, za predpokladu, že o tieto majú investori na trhu záujem.

Schopnosť splácať štátne dlhy sa posudzuje najmä porovnávaním výšky verejného dlhu k výkonu ekonomiky (HDP) v percentách. Fígeľ je však v tom, že tento ukazovateľ je zavádzajúci. Napríklad Rakúsko je v percentách HDP oveľa viac zadlžené ako Slovensko. Rakúsko však nemá tak veľa firiem ako SR, ktoré získali od štátu daňové prázdniny – ako lákadlo zahraničných investícií. Rakúsky verejný dlh v percentách HDP (cca 85 %) nie je na rozdiel od slovenského (cca 60 % HDP) skreslený o zanedbané investície do infraštruktúry ( cestná sieť, železnice a pod.).

Problém narastania verejných dlhov je v chronickom vytváraní rozpočtových deficitov a v prejedaní požičaných peňazí na plnenie najmä populistických sľubov politikov zameraných na občanov. Bez ohľadu na to, že takéto výdavky štátu nie sú dlhodobo udržateľné. Eufória krátkodobého blahobytu domácností napríklad vyprchá v momente, keď dostanú účty za energiu bez energopomoci, alebo budú musieť čoraz hlbšie siahať do vreciek pri platení za potraviny a služby.

V rámci krajín EÚ má najnižší verejný dlh Bulharsko, Estónsko a Lichtenštajnsko, keďže ani jeden z nich neprekračuje 30 % HDP. Pritom ide z pohľadu ekonomického rozvoja o veľmi rozdielne krajiny. Pokiaľ ide o všetky štáty EÚ, priemerný verejný dlh osciluje až na úrovni 88 % HDP. Vzhľadom na výrazné navyšovanie výdavkov na obranu možno očakávať, že verejné dlhy budú v nasledujúcej dekáde ešte vyššie a ich splácanie bude čoraz zložitejšie.

Neoficiálnym pomocníkom v splácaní dlhov sú centrálne banky prostredníctvom riadenia úrokov. Nízke úroky v spojení s vysokou infláciou znehodnocujú úspory obyvateľstva, ale pomáhajú oživovať hospodársky rast. Aký vplyv na trhy majú zmeny na čele centrálnej banky, sme sa presvedčili na konci januára 2026 pri prudkom oslabení cien zlata a ešte viac striebra na svetových trhoch v priebehu jediného dňa o desiatky percent.

To všetko dokazuje, že centrálne banky sa dostávajú vo svojej pozícii medzi dva mlynské kamene, kde by mali hľadať prijateľný kompromis. Ak im to nevyjde, príde buď k znehodnoteniu meny, alebo k štátnemu bankrotu spojenému s menou peňazí na úkor úspor obyvateľstva a následného poklesu životnej úrovne.

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.