V krajinách strednej a východnej Európy, ktoré po vojne prenechali Američania Moskve, sa stala obeťou toho, ako komunistická diktatúra zlikvidovala v spoločnosti všetko, čo jej nástup kritizovalo zľava. Je teda podivuhodné, že slovenská sociálna demokracia, vybavená tradíciou dvojitého odboja, dnes prehráva boj sama so sebou.
Pripomeňme si, ako by mala sociálna demokracia vyzerať. Nemala by sa za žiadnych okolností spájať s nacionalistami a mečiarizmom. Ani za cenu reálpolitiky a presvedčenia, že jedno aj druhé sa nakoniec rozpustí vo všeobjímajúcej sociálnej a národnej jednote Slovákov. Nemala by podnecovať národnostnú nenávisť, nech sa akokoľvek hlúpo správajú v Budapešti. Veľkorysosť a úsilie o pochopenie historickej neurózy časti maďarskej spoločnosti by mali byť presne takými gestami, ku ktorým nás zaväzuje náš spoločný európsky údel.
Nemala by obhajovať v štáte to, čo je v ňom nefunkčné. Vyhrážanie sa silným štátom v krajine, ktorá skutočne fungujúci štátny aparát nepoznala, síce môže vyvolávať sebaklam, že politici majú na niečo vplyv, no v zásade to pôsobí desivo. Budovanie štátu v čase, keď majú niektoré svetové korporácie väčšie rozpočty ako celé krajiny, totiž už nie je príbehom o tom, že sa skupina dejateľov stretne a vyhlási štát. A už vôbec nie vtedy, keď odmietate vlastné dejiny a navrávate si, že medzi Svätoplukom a vami tu nebolo nič, k čomu by sme mali hlásiť.
Aj preto sa za dvadsať rokov nepodarilo nikomu vybudovať skutočný štát, v ktorom majú oporu tí najslabší a zdroj spolupatričnosti aj tí najbohatší. Pravica sa tejto úlohy vzdala, pretože prestala veriť v existenciu politického spoločenstva a presadzuje na jeho úkor ekonomické spoločenstvo. Oficiálna ľavica sa štátom zase oháňa ako desaťročný chlapec, ktorý dostal na Vianoce imitáciu Potterovej kúzelníckej paličky. No a všetci ho používajú ako partnera, s ktorým je radosť obchodovať.
Smer podriadil imitácii štátnosti všetko. Mýli si podnikateľov s korporáciami, umelcov so sluhami, kritikov s vnútornými nepriateľmi a médiá so satanizmom. Všetko, čo nie je súčasťou budovania štátu, je nadstavba, o ktorej už Karol Marx vedel, že je síce sympatická, no keby bolo treba, zaobídeme sa aj bez nej. Smer za štyri roky vlády neukázal nič, čo by ho kvalifikovalo na štatút európskej sociálnej demokracie. Naopak, znesvätil spomienku na protifašistické tradície tým, ako zostavil vládnu koalíciu.
Nielenže Smer zlyhal ako strana emancipácie sociálnych, kultúrnych, etnických, alebo sexuálnych menšín, ale stal sa symbolom spoločenskej stagnácie. Stal sa súčasťou politiky, ktorá si už 20 rokov robí zo Slovenska finančný tobogan, stal sa druhou stranou mince SDKÚ. Aj preto môže byť dnes na Slovensku sociálna demokracia niekomu sympatická, no v tejto podobe sa bez nej pokojne zaobídeme.