Vo výsledku sa skrýva pár menej nápadných, ale povzbudivých signálov, hovoriacich čo-to o duši slovenského voliča. Prvým je vyššia volebná účasť v porovnaní s rokom 2006, čo znamená, že občania nerezignovali na aspoň minimálny záujem o veci verejné.
Druhý signál súvisí s dlhodobým rozdelením slovenskej voličskej obce na dve skupiny. Prvú reprezentujú silné populistické strany (hnutia) s masovou podporou, víziou silného štátu a s ľavicovou i národnou rétorikou.
Proti takému silnému subjektu a jeho menším spojencom akoby stál celý zvyšok „normálnej politickej scény“ – čiže modernejšie strany s pravicovou orientáciou (od konzervatívnych až po liberálne odtiene) a s prozápadným zameraním. V časoch protimečiarovskej mobilizácie sa v tomto bloku dočasne ocitla aj ľavica, až od roku 2002 ho možno vnímať ako pravicový.
Slovenské voľby potom zakaždým predstavujú súperenie týchto dvoch táborov. A vďaka silným populistickým lídrom (predtým Mečiar, dnes Fico) sa môžu javiť aj ako súboj jedného velikána a ostatných menších rivalov – skrátka akéhosi zlostného a ambiciózneho zlepenca, ako sa dnes hovorí…
Veľkosť táborov je približne rovnaká, s miernou prevahou „populistov“ nad „zlepencom“ štandardných strán. Výsledok volieb teda do značnej miery závisí od toho, ako sa ktorému táboru podarí zmobilizovať svojich priaznivcov. A tiež nakoľko úspešnú stratégiu zvolí.
V roku 1994 sa „zlepencu“ nepodarilo poraziť silného Mečiara. V roku 1998, keď nad Slovenskom visela vážna hrozba izolácie, však antimečiarovskú koalíciu podporili takmer dva milióny voličov pri enormne vysokej volebnej účasti.
Vo voľbách v roku 2002 sa už pravicovej štvorkoalícii s podporou vyše 1,2 milióna voličov podarilo ostať pri moci aj preto, lebo druhej strane prepadlo značné množstvo hlasov – predovšetkým Gašparovičovho HZD a najmä znepriatelených krídel národniarov, ktorým sa nepodarilo dostať do parlamentu.
S prihliadnutím na prepadnuté hlasy inak sila neštandardných strán stále predstavovala viac než 1,4-miliónový potenciál. V roku 2006 oslabená pravica vyhorela na celej čiare (motívom týchto volieb bolo však aj odmietnutie Dzurindu).
Voľby 2010 sú zaujímavé najmä tým, že naznačili postupný, ale zjavný pokles podpory neštandardných populistických síl – aj napriek optickej dominancii Smeru. A aj napriek istej nečitateľnosti SaS. Tesné víťazstvo pravicovej štvorky nad trojicou Smer, HZDS a SNS teda nevyplýva len z vhodnej taktiky, ba ani z prevahy získanej vďaka prepadnutým hlasom (veď pravici na celej čiare vyhorela Csákyho SMK).
Ani protificovská mobilizácia nebola až taká silná. Výsledok volieb odráža meniace sa nálady voličov. V lepšom prípade azda aj ich dozrievanie a rastúcu odolnosť voči politikom, ktorí sľubujú raj na zemi a prinášajú očistec v podobe korupcie a splácania dlhov.
Možno tento vývoj odráža napríklad aj volanie po ozajstnej ľavici, ktorá rozumie problémom obyčajných ľudí. Budúcnosť ukáže, či ide len o výkyv, alebo potvrdí trend dozrievania.