Práve Švajčiarsko spolu s Francúzskom a časťami Nemecka býva považované za kryštalizačné územie keltskej kultúry. Preto neprekvapuje, že podľa švajčiarskej lokality La Téne na brehu Neuchátelského jazera dostala názov mladšia doba železná tzv. laténska (5. – 1. stor. pred n. l.). Ide o dobu Keltov ovládajúcich značné územia západnej a strednej Európy. Preto sa slovné spojenie keltská kultúra stotožňuje s pojmom laténska kultúra.
Od Helvétov po Rím
Od 2. stor. pred n. l. sídlil na území Švajčiarska mocný keltský kmeň Helvétov. Od tohto obdobia sa pre krajinu zaužíval názov Helvetia, respektíve neskôr v stredoveku krajina Helvétskeho kríža. Vďaka alpským priesmykom cez krajinu prúdili rôzne etniká a ich armády. V 1. stor. pred n. l. bolo vtedajšie obyvateľstvo Švajčiarska – Helvéti a Réti, podrobené Rímskou ríšou.
Švajčiarske územie bolo následne dlho späté s Rímskym impériom. V tomto období bola jeho východná časť dominantnou zložkou rímskej provincie Rétia a jeho západný zostatok pripadol rímskej provincii Belgica v Gálii. Pôvodne keltské obyvateľstvo sa postupne romanizovalo. V závere existencie Rímskej (respektíve Západorímskej) ríše (zanikla v roku 476) sa prehnali krajinou rímski, alamanskí, burgundskí, gótski a_franskí dobyvatelia. V 5. stor. západná časť krajiny pripadla germánskej Burgundskej ríši a severovýchod si podmanili germánski Bavori.
Moc Franskej ríše a Habsburgovcov
Od 6. stor. bolo územie dnešného Švajčiarska postupne pripájané k Franskej ríši. V roku 843 došlo k rozdeleniu Franskej ríše na Západofranskú, Lotrinskú a Východofranskú ríšu. Švajčiarske územie sa na základe tejto zmluvy stalo súčasťou Lotrinska a jeho severovýchodná časť bola pripojená k Východofranskej ríši.
Neskôr ho od 12. a 13. stor. ovládli Habsburgovci. Švajčiari neboli spokojní s ich nadvládou. Ich legendárnym hrdinom z tohto obdobia je Wiliam Tell, ktorý bol roľníkom v kantóne Uri. Nepodrobil sa vôli habsburského zemského správcu. Po zatknutí bol podľa svetoznámej legendy donútený prestreliť šípom z kuše jablko na hlave svojho syna, aby zachránil seba i jeho. Podarilo sa mu to a po svojom prepustení správcu zabil. Zasial tak semienko vzbury. Po spojení troch kantónov Schwyz, Uri, Unterwalden sa proti Habsburgovcom vytvorila v roku 1291 opozícia v podobe tzv. Večného spolku. Ten sa stal základom vzniku švajčiarskeho štátu. Neskôr sa k nim pripojili kantóny Lucern, Zürich, a Bern. Postupným pripojením ďalších kantónov (najmä v 15. stor.) vznikla Švajčiarska konfederácia.
Formovanie štátu
Po úspechoch Švajčiarov v boji proti Burgundsku, Francúzsku ale aj Svätej ríši rímskej si v celej Európe získali veľké renomé vo vojenskom umení. Preto sa začal prejavovať značný záujem o švajčiarskych žoldnierov. Paradoxne v súvislosti s predchádzajúcimi protivníkmi z časti lojálnych Švajčiarov voči Rímu a katolíckej Francii vznikla (16. – 17. Stor.) najímaním žoldnierov známa Švajčiarska garda. Bola to hlavná ochranná stráž francúzskeho kráľa a rímskokatolíckeho pápeža. Pápežovou osobnou strážou zostala doteraz.
Švajčiarsko výrazne postihli reformačné a protireformačné boje. Popri Martinovi Lutherovi najvýznamnejší náboženský reformátor francúzskeho pôvodu Ján Kalvín (1509–1564) sa stal symbolom náboženskej revolty Švajčiarov. Takmer 30 rokov pôsobil v Ženeve, kde vytvoril významné centrum protestantizmu. Kalvínska reformovaná cirkev sa považuje za národnú v Švajčiarsku. Kalvínove reformačné učenie podobne ako Lutherove, aj keď v menšej miere, zasiahlo celú Európu vrátane maďarsky hovoriacich obyvateľov Uhorska. Zároveň musela krajina neustále odolávať rozpínavosti Rímu naklonených Habsburgovcov. Nakoniec Vestfálskym mierom boli Habsburgovci donútení uznať švajčiarsku nezávislosť a neutralitu.
Po úplnom páde vplyvu Habsburgovcov sa od 15. storočia Švajčiarsko snaží budovať svoju neutralitu, ktorú akceptujú aj okolité krajiny. Neutralitu a slobodu Švajčiarska prerušilo ťaženie Napoleona Bonaparteho. Francúzsko v rokoch 1798 – 1813/1814 ovládlo Švajčiarsku konfederáciu. V tomto období bola vyhlásená Helvétska republika pod francúzskym protektorom.
Švajčiarsku sa podarilo postupne obnoviť svoju neutralitu v rokoch 1813–1814 a zároveň prijalo do konfederácie posledné kantóny. Neutralitu krajiny garantoval v roku 1815 Viedenský kongres.
Po občianskej vojne stabilizácia
Krajinu následne deprimovali náboženské rozdiely medzi rímskokatolíckymi a protestantskými kantónmi. Katolícke kantóny sa nestotožňovali s centrálnou liberálnou vládou. Z týchto dôvodov sa sedem katolíckych kantónov odštiepilo a založilo Sonderbund. Tento krok vyvolal vo Švajčiarsku krátku občiansku vojnu. Konflikt sa vyriešil prijatím novej federálnej ústavy v roku 1848.
Švajčiarska konfederácia sa stala centrom finančníctva. Sídlili a sídlia v nej popredné svetové banky s vysokou ochranou svojho bankového tajomstva. Vďaka svojej neutralite a silnému medzinárodnému postaveniu si Švajčiarsko udržalo aj počas oboch svetových vojen nezávislý bankový sektor a politickú neutralitu.
Počas druhej svetovej vojny Švajčiarsko striktne uzatvorilo svoje hranice, čo neumožnilo zachrániť viac utečencov najmä židovského pôvodu ako sa reálne podarilo (zachránilo sa 21 000 Židov a_na hraniciach vykázali ďalších 24 500 Židov). Za čo sa už mnohí povojnoví významní predstavitelia Švajčiarska aj ospravedlnili. Rovnako Medzinárodná komisia expertov (ICEP) predložila v roku 1999 záverečnú správu o celkovom komplexe tzv. “bezmenných kont”, z ktorých mnohé môžu mať súvis s obeťami holocaustu počas druhej svetovej vojny.
Švajčiarsko kvôli svojej neutralite a slobode sa vyhýbalo stať sa členom akejkoľvek medzinárodnej organizácie, aj keď mnohé v ňom sídlia.
Z tých významnejších bolo členom iba OECD. Až nedávno po viacerých referendách sa v tom poslednom (2002) jeho občania vyslovili za vstup do OSN. Najmä národné referendum v roku 1992 (ale i iné referendá s rôzne formulovanými otázkami) zabránili vstupu Švajčiarska do európskych štruktúr – do Európskej únie.