Skúsme to inak

Keď pred začiatkom pôstneho obdobia oznámil dnes už emeritný pápež Benedikt, že sa zrieka pápežského úradu, vnímal som to ako jasný odkaz: Skúsme to v cirkvi robiť inak! Zaiste, čo presne znamená toto „inak“, na to som už nemal žiadnu jasnú odpoveď. Predpokladám, že na túto otázku nemá presnú odpoveď ani bývalý pápež, ktorý celý ten proces spustil.

Dnes, keď už vieme, kto je novým pápežom a aký veľký ohlas za pár dní vyvolal, je však zrejmé prinajmenej to, že ľudí vnútri cirkvi i mimo nej, ktorí to chcú zažiť „inak“, je mimoriadne veľa a nevedia sa toho iného priam dočkať. Čo sme to vlastne s katolíckou cirkvou doteraz žili, keď odrazu zo všetkých strán ozýva sa nadšenie a možno počuť hlasy, že s novým pápežom nastáva jar pre cirkev?!

Šéfredaktor českých katolíckych novín dokonca napísal, že ak platí, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži, tak sa bojí, že tohto pápeža si nezaslúžime. „Ani som netušil, že je medzi nami niekto takýto normálny,“ dodal. Okamžite sa ponúka otázka: A tí ostatní (my ostatní) neboli, nie sme normálni? A čo je mierka normálnosti v takej spoločnosti, ako je katolícka cirkev?

Normálna moc

Príliv nadšenia voči novému pápežovi možno hodnotiť rôzne. Na rozdiel od českého redaktora sa nebojím, že si pápeža Františka nezaslúžime; obávam sa skôr, aby sme to so svojimi očakávaniami nepreháňali. Zostanem preto pri tej mojej otázke: Prečo odrazu také očakávania, prečo odrazu také prekvapenie, že je tu niekto takýto „normálny“?

Netreba sa unáhliť s odpoveďou, že Františkovi predchodcovia (Ján Pavol¤II. a Benedikt¤XVI.) normálni neboli. Napokon nejde o jedného človeka, hoci je aj pápežom. Kľúčové je pochopenie moci. O moc ide aj v cirkvi. Dôležitá otázka je: v akom zmysle? Keď dáme bokom podozrenia či skúsenosť, že cirkvi (niektorým ľuďom cirkvi) ide aj o politickú a ekonomickú moc, zostáva moc pravdy, o ktorú v cirkvi ide v ideovom a morálnom zmysle. Ak by cirkev neponúkala takúto moc, orientáciu a oporu pre život, bola by zbytočná.

Ten obraz moci v cirkvi každý pozná – kľúče sv.¤Petra. Kľúče, ktoré otvárajú, ale môžu aj zamknúť. Nedávni predchodcovia dnešného pápeža Františka sa z môjho pohľadu hlásili k vlastneniu týchto kľúčov takým spôsobom, že vytvorili dojem: Nevlastníme len kľúče k pravde, ale aj priestory tejto pravdy. Kľúče a priestor, ktorý môžu otvárať, však nie sú to isté.

Ak niekde, tak v oblasti viery v kresťanského Boha platí, že moc jeho pravdy nevlastníme, ona skôr vlastní nás, objíma a chráni, a my sa k nej vždy iba vzťahujeme. Iste, na rozdiel od väčšiny politikov ostatní dvaja pápeži nechápali svoju moc ako korisť a nemienili ju zneužívať. Chceli tejto moci (Božej pravde) slúžiť, ale až tak, že sa im vlastníctvo kľúčov a priestory, ktoré nimi mali sprístupňovať, priveľmi prelínali.

Akoby sa stratil ten nadhľad pápeža Jána¤XXIII., ktorý vo svojich spomienkach napísal, že prikvačený ťarchou pápežstva sa modlil a prosil Boha o pomoc, a vtedy počul Boží hlas: Čo si tak namýšľaš, som tu ešte ja! Z toho vedomia o zodpovednosti za kľúče a moc Božej pravdy sa zrodila tá ťažko uchopiteľná, ale súčasne všade prítomná atmosféra nenormálnosti – inak povedané: ľuďom neprimeranej zodpovednosti. Toto všetko privodilo podvedomý rozpor s očakávaniami ľudí vnútri cirkvi i mimo nej, ako aj priveľké očakávania, ktorých sa musí každý nový pápež zdesiť, ak sa nevráti k pozícii Jána¤XXIII.

V cirkvi je známy obraz dobrého pastiera, ktorý sa tradične spája s úlohou biskupov a kňazov. V klasickej predstave pastier kráča prvý pred svojím stádom. Má moc a kompetenciu a vie, ako ďalej. Bol to jeden kardinál z Brazílie, od ktorého som kedysi čítal jeho vyznanie, ako pochopil svoju úlohu medzi ľuďmi: „Naučil som sa, že dobrý pastier nekráča prvý a sám, ale uprostred. Dobrý pastier je ten, ktorý je uprostred. Ide s ľuďmi a oni s ním…“

Moc, ktorá nepotrebuje ostatných, moc, ktorá vládze aj bez ostatných, nie je normálna. A mierka normálnosti je potom aj v dôvere v Božie pôsobenie cez iných (tých tzv. obyčajných) a v schopnosti zapojiť ich do spolutvorby. Pápež František to naznačil od začiatku: Najprv požehnáte vy mňa, potom ja vás.

Zápas za vieru a spravodlivosť

Meno Jorge Mario Bergoglio som prvýkrát zachytil len nedávno, keď som na ORF¤2 asi týždeň pred voľbou pápeža sledoval dokument o konkláve, ktoré pred ôsmimi rokmi vybralo za pápeža Josepha Ratzingera. Podľa tohto dokumentu už roku 2005 mnohí kardináli pokladali za dobrú alternatívu kardinála z Buenos Aires.

Vtedy ešte žil Carlo Maria Martini, bývalý arcibiskup z Milána, inak tiež jezuita a človek, s ktorým sa v cirkvi po desaťročia spájali reformné očakávania. On mal v konkláve pred ôsmimi rokmi údajne poprosiť, aby ho ostatní kardináli pre jeho zdravotné ťažkosti nevolili, a odporúčal im práve Bergoglia.

Keďže pred nedávnym konkláve žiaden z odborníkov na cirkevné pomery Argentínca nespomínal, nazdal som sa, že medzičasom zomrel. O to bolo väčšie moje prekvapenie, keď som začul jeho meno z úst staručkého kardinála na vatikánskom balkóne. A azda ešte väčšie spočívalo v tom, že kardinálsky zbor, o ktorom sa unisono tvrdilo, že je veľmi konzervatívny, mal odrazu úplne jasno, koho nevoliť. Ktosi sa zmienil, že sa volilo vylučovacou metódou a prvou prekážkou zvolenia mala byť kuriálna pozícia vo Vatikáne.

V tých dňoch pred voľbou pápeža mal na Viedenskej univerzite prednášku Jon Sobrino, teológ zo San Salvadora. Chcel som ho zaživa vidieť. Sobrino je rovesník nového pápeža, tiež jezuita a jeden z najznámejších predstaviteľov tzv. teológie oslobodenia, ktorá si kladie za cieľ aktualizovať zvesť Kristovho evanjelia v podmienkach ľudí trpiacich nespravodlivosťou a chudobou.

Dňa 16. 11. 1989 dali predstavitelia vojenskej junty zavraždiť šiestich jezuitov (a ich spolupracovníkov), ktorí pôsobili ako profesori na salvadorskej univerzite a súčasne boli veľkými obrancami chudobných. Sobrino unikol smrti len tak, že v noc vraždenia nespal doma.

Roku 2007 dostal Sobrino z vatikánskej kongregácie pre vieru tzv. verejnú notifikáciu, čiže napomenutie za niektoré tézy, ktoré sa nachádzajú v jeho spisoch. Napomenutie vyvolalo po celom svete veľký ohlas, podporu Sobrinovi vyslovili stovky katolíckych teológov, predstavitelia Spoločnosti Ježišovej a tiež zástupcovia viacerých rehoľných rádov a komunít v celom svete.

Na prednáške vo Viedni Sobrino hovoril o tom, čo znamená Boh pre chudobných a kriticky sa vyjadril, že v ostatných rokoch konzervatívni i reformní katolíci hovoria o všetkom možnom, ale nie o tom, čo bolo zásadné pre Ježiša, teda o chudobných. Prešlo niekoľko dní a dnes je na čele cirkvi jezuita z Južnej Ameriky, ktorý sa jasne hlási k chudobným. Je to azda odpoveď na našu otázku: Čo to znamená robiť v cirkvi niečo „inak“?

Chudobní sú aj v Európe; mnohí sociálne a mnohí existenčne, čiže ľudia, ktorí sú v dnešnom svete čoraz viac vyradení spoločensky, morálne i cirkevne. Asi málokto vie, že téma chudobných nie je medzi jezuitmi nová. Jezuiti boli v dejinách známi ako intelektuáli, zakladatelia kvalitných škôl, vedci a profesori.

Roku 1975 na svojej 32.¤generálnej konferencii si nanovo formulovali priority svojho pôsobenia a vtedy za svoju úlohu, ktorá súvisí s ich tradičnou úlohou zápasiť za vieru, označili aj zápas za spravodlivosť. Od konca 70. rokov 20. storočia viedli mnohí jezuiti tento zápas až tak vážne, že ich v zápase zahynulo asi 50 násilnou smrťou. Jorge Mario Bergoglio ako predstaviteľ jezuitov v Argentíne prijal tento zápas za spravodlivosť tiež za svoj a dôsledne ho presadzoval. Údajne to až vyvolalo spory v rámci jezuitskej provincie v Argentíne, keď Bergoglio od všetkých jezuitov nástojčivo vyžadoval službu medzi najchudobnejšími.

Vernosť Ježišovi a chudobným

Medzi katolíkmi v bývalých komunistických krajinách v Európe nemá teológia oslobodenia dobrú povesť. Nedôveru k nej mal aj pápež Benedikt a čiastočne aj Ján Pavol¤II. Za touto nedôverou je skúsenosť s tzv. reálnym socializmom a dôsledkami marxizmu v praxi vládnucich komunistických strán. Juhoamerickí katolíci boli dlho podozrievaní, že podliehajú marxistickému vábeniu a „politizujú“ evanjelium.

Aj preto boli počas éry Jána Pavla II. v Latinskej Amerike postupne nahrádzaní biskupi s príklonom k teológii oslobodenia za biskupov z konzervatívnych nových hnutí, ako sú Opus Dei a Legionari Christi. Veci však nie sú čiernobiele a po nástupe pápeža Františka bude asi aj z najvyšších cirkevných miest čoraz viac počuť intenzívnu kritiku tzv. reálneho kapitalizmu.

Nový pápež František je niekedy hodnotený ako teologický konzervatívec. Ideovo a morálne však od jezuitu Sobrina nemôže byť veľmi ďaleko. Pre Sobrina je vzorom kresťanského svedectva bývalý sansalvadorský arcibiskup Oscar Romero, ktorý bol 24.¤3. 1980 zavraždený priamo pri omši vrahom najatým vojenskou juntou. Vatikán vraj dlho zdržiaval jeho kanonizáciu z obavy, že Romero zahynul z politických dôvodov.

V súčasnosti má prebiehať oficiálny kanonizačný proces. Pre Sobrina bola Romerova smrť kresťanskou smrťou „par excellence“, smrťou z lásky, ako bola Ježišova smrť, v zápase za spravodlivosť a Božie kráľovstvo.

Spomínam si na film Misia (1986), v ktorom hrajú hlavné postavy pátrov Gabriela a Rodriga Jeremy Irons a Robert de¤Niro. Príbeh nakrútili podľa skutočných udalostí z 18.¤storočia, ktoré sa udiali na území dnešného Paraguaja. Jezuiti tu vtedy vybudovali čosi ako indiánsky štát, samosprávne komunity, ktoré nepodliehali koloniálnemu panstvu. Pod tlakom vtedajších politických elít v Európe vedenie cirkvi dovolilo tieto misie zrušiť a ich územia vydať pod správu svetských mocností.

Jezuiti, ktorí pôsobili medzi Indiánmi, dostali príkaz, aby svojich zverencov opustili. Väčšina z nich to však odmietla. V závere filmu sa jezuitskí pátri rozhodnú s Indiánmi zostať. Líšia sa len v tom, či budú bojovať aj mečom, alebo len modlitbou. Napokon zahynú všetci. Tí, čo bojovali, i tí, čo sa modlili.

Vo svojom poňatí viery je Jorge Mario Bergoglio akiste bližšie filmovému obrazu pátra Gabriela ako obrazu pátra Rodriga, ktorý bojoval s chudobnými aj so zbraňou v ruke. Od prvých gest vo svojej novej úlohe však dáva jasne najavo, na čej strane stojí a kde chce aj zostať.

Františkov odkaz

K tým gestám patrí aj meno, ktoré si jezuita Bergoglio vybral. Meno František, ako sám vysvetlil, si zvolil podľa sv.¤Františka z Assisi. Z histórie vieme, že tento František (1182–1226), syn bohatého mešťana, si vybral život v radikálnej chudobe ako svoj spôsob nasledovania Krista. Nešlo len o životný štýl jedného človeka, akéhosi stredovekého „hipisáka“. Františkovi z Assisi šlo o kresťanstvo, evanjelium a cirkev.

Na začiatku 13. st. bola katolícka cirkev nesmierne mocná. Na pápežskom tróne bol Inocent¤III. (zvolený bol za pápeža ako 37-ročný, zomrel v roku 1216), z politického hľadiska ideálny vládca, za ktorého pontifikátu dosiahlo pápežstvo vrchol svojej moci. Vnímavejším kresťanom však začínalo byť jasné, že takáto politicky a majetkovo mocná cirkev je v rozklade, keďže sa dostala do rozporu s Ježišom a jeho životným štýlom, na ktorého sa odvoláva.

Európa bola celá katolícka, protestantská reformácia mala nastúpiť až o 300 rokov neskôr, a predsa už vtedy bola Európa plná alternatívnych hnutí, ktoré radikálne odmietali vtedajšie usporiadanie spoločnosti a žiadali akúsi kresťansko-komunistickú revolúciu, pričom boli ochotní aj vraždiť kňazov ako reprezentantov nenávideného mocenského systému. František z Assisi odmietal násilie, prijal však radikalizmus evanjelia. A podriadil sa cirkvi.

Inocent III. bol dostatočne múdry na to, aby spoznal, že Františka treba zaradiť do systému, nie ho nechať vonku. Traduje sa, že pápež Inocent¤III. mal pred stretnutím s Františkom sen, v ktorom sa rúcala hlavná rímska bazilika. Vtedy prišiel chudobný rehoľník a rozpadajúcu sa baziliku, symbol cirkvi, podoprel a zachránil. Je nepochybné, že František vo svojej dobe predstavoval alternatívu k pápežskej cirkvi bohatstva, moci a zákonov. Nešlo len o jednu charizmu, jeden možný ďalší životný štýl, ale o alternatívne kresťanstvo, ktoré chce byť chudobné, skromné a jednoduché.

Teológ Hans Küng vo svojich stručných dejinách katolíckej cirkvi (slovenský preklad – Slovart, 2003) píše, že František z Assisi svojím dôrazom na evanjelium predstavoval alternatívu voči centralizovanému, úradníckemu, spolitizovanému, militarizovanému a klerikalizovanému cirkevnému systému. Podľa Künga pápež Inocent¤III. v istom ohľade Františka do tohto systému zaradil, namiesto toho, aby vzal jeho alternatívu vážne.

Küng realisticky konštatuje, že veľká svetová cirkev potrebuje aj byrokraciu, zákony a financie, ale kladie aj otázky: Nemohla by to byť zároveň aj cirkev s transparentnou finančnou politikou, vzor vnútorného oslobodenia sa od majetku a vzor veľkodušnosti, ktorá by podporovala život podľa evanjelia a slobodu pri jeho hlásaní?

Nemohla by to byť cirkev skromná, priateľská a ústretová, cirkev bratov a sestier, ktorá je naklonená aj tým, čo s ňou nesúhlasia a ktorej predstavitelia jednoducho slúžia a prejavujú sociálnu solidaritu? Nemohla by to byť cirkev s teológiou orientovanou na evanjelium, ktorá nielen učí, ale aj ľudí počúva a učí sa?

Františkovi z Assisi sa hovorilo aj Poverello (po slovensky prostáčik alebo chudáčik). Pápež František si už dávnejšie za svoje biskupské heslo zvolil: Miserando atque eligendo. Ide o narážku na povolanie hriešnika Matúša za apoštola a v slovenčine sa dá pochopiť v zmysle: hoci hodný ľútostivej lásky, predsa povolaný na veľké veci.

Pápeža, ktorý vie, že hoci má Petrove kľúče, zostáva „chudáčik“, sme už dávno nemali. Je pápež František ten „chudáčik“, ktorý opraví rozpadajúcu sa cirkev? „Chudáčik“, o ktorom len sníval mocný Inocent¤III.? „Chudáčik“, ktorého si nevysníval, ale vedome po ňom volal celý kresťanský svet? Uvidíme, pomôžeme.