Na tom nič nezmení sto novinových článkov nasadzujúcich psiu hlavu šéfovi lekárskych odborov Mariánovi Kollárovi, ani sto iných článkov žiadajúcich hlavu ministra Ivana Uhliarika.
Pacienti sú zdesení bez ohľadu na to, či pritom nadávajú viac na lekárov, alebo na vládu. Plným právom. Ohrozenie zdravotnej starostlivosti v takej miere, akú dopustili aktéri tohto konfliktu, je bezprecedentnou traumou. Pre väčšinu ľudí oveľa horšou, než akú by bol schopný vyvolať kolaps v hociktorom inom sektore.
Čo by sa asi tak stalo s vládou, ktorá by čo i len na deň dopustila praktické znefunkčnenie obrany štátu? Vieme si predstaviť ten tanec, čo by nastal? Prečo by sme sa mali teraz tváriť, že je to radikálne iné?
Uhliarik a vláda mali mesiace na to, aby odvrátili 1. december. Mesiace vedeli o tom, čo hrozí a prečo. I keď si povieme, že kollárovci sú príliš tvrdohlaví a že možno premeškali vhodnú príležitosť vyhlásiť víťazstvo a stiahnuť sa do pohotovosti pre prípad, že by politici chceli chytráčiť, nemôžeme povedať, že by včas nehovorili o tom, čo chcú a čo chystajú. Na rozdiel od Uhliarika. Už len pre to zavádzanie, už len pre tie ministrove rečičky o tom, že sa nič dramatického nedeje a ani nestane, je jeho vina nespochybniteľná. Ak by išlo o znefunkčnenie obrany štátu, je možné, že by niektorých vojenských profesionálov čakal i súd. To by ale nezmenšilo zodpovednosť vlády. Rovnako teraz, ak by aj padali žaloby na lekárov, nič to nezmení na fakte, že pre vládu znamenal 1. december 2011 jej vlastné zlyhanie.
Ale vráťme sa späť na začiatok. Konštatovaním, že odborári sú zanovití a vláda zlyhala, sa ani o piaď nezlepší naše zdravotníctvo. To je u nás na zostupnej, nie vzostupnej krivke.
Je neprijateľné, aby dnes komukoľvek nadávali politici, ktorí nezvyšujú platby štátu za svojich poistencov do zdravotníctva. Dupľom, keď ich dokonca znižujú. Hazard so zdravím obyvateľstva nemôže ospravedlniť nijaká „zodpovedná fiškálna politika“. Je nemorálne, keď sa politici, ktorí sú spoluzodpovední za plytvanie peniazmi v systéme (kto má strážiť účtovníctvo štátnych subjektov, ak nie štát?), zbavujú zodpovednosti tým, že nechajú systém padať na kolená. Je smiešne, keď niekto chce vážne rečniť o hospodárení údajne štátnej nemocnice, v ktorej sú už dnes štátne možno akurát tak izby s posteľami a záchody, pretože všetko, čo malo šancu byť zárobkové, je už dávno súkromné…
Bolo by neodpustiteľnou hlúposťou politikov, ale aj ich voličov, keby sa téma zdravotníctva, finančne podvyživeného a mordovaného ustavičnými nefunkčnými pokusmi o reformy, nestala jednou z hlavných tém pred marcovými voľbami. Keby sa aj z tejto témy mal stať politický bulvár, sústreďujúci sa na osoby, namiesto programov.