Rozena Plevnelieva najpopulárnejší satirický program bulharskej komerčnej televízie pravidelne vykresľuje ako dobromyseľného hlupáčika. Aj v CNBC vystúpil v dosť neštátnickej diskusii.
Redaktor mu hneď v prvej vete nevedel vysloviť meno (a v druhej si zase mýlil súčasného českého prezidenta Václava Klausa s Havlom). Novinár, ktorý očividne nevedel, ani kde Bulharsko leží, však hlavu balkánskeho štátu potešil pubertiacky rozšafným „wow“ po oznámení, že bulharská daň z príjmu je iba desať percent a ekonomika utešene rastie. Ostrov stability? Hospodársky rozkvet? V posledných dňoch sme na bulharských uliciach videli ľudí, ktorí sa pokúšali upáliť či si demonštratívne podrezávali žily. Davy útočili na vládne budovy. Predseda stredopravej vlády Bojko Borisov najprv sebavedome vyhlásil, že odoberá distribučnú licenciu českému energetickému gigantu ČEZ, potom odstúpil.
Fakt je, že účty za elektrinu poslúžili len ako rozbuška. Bulharsko po veľmi krutých 90. rokoch zažilo akú-takú stabilizáciu. Krátko dokonca boom, ktorý sa prejavil najmä ako bizarná realitná bublina. Cudzinci, osobitne Briti, posmeľovaní svojimi bankami a politikmi, ktorí ako poistku proti „zlému demografickému vývoju“ odporúčali investície do nehnuteľností, si začali kupovať aj tamojšie domy a apartmány.
Malo to aj komický rámec. Starosta Varny dal cez leto všade postaviť veľké črepníky s palmami, aby umocnil imidž lokality s prívetivým podnebím. Palmy, samozrejme, v zime pomrzli, bulharské zimy sú v skutočnosti kruté. Ale ako marketingový ťah to nebolo zlé. Šialená stavebná aktivita by sa však skončila v slzách aj bez krízy. A takto dupľom. Dnes v Bulharsku stoja dokončené, no nikdy neotvorené hotely, rezidenčné budovy a obchodné centrá. Pritom štát s výnimkou ciest iba minimálne investoval do infraštruktúry. Pomedzi moderné sklenené budovy často chodíte po rozpadnutých chodníkoch a vyhýbate sa túlavým psom.
Bulhari sú naturelom a sociálnou dynamikou dosť podobní Slovákom. Majú tendenciu uzatvárať sa pred svetom do ulít. Tie predstavuje rodina alebo možno zbytočné, no isté byrokratické pracovisko. Predovšetkým generácia päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov, ktorú formoval koniec socializmu, keď vládli určité materiálne istoty a zároveň režim vyžadoval spoločenskú letargiu, sa vyznačuje kyslým a apatickým postojom k svetu. Udalosti posledných rokov to len umocnili.
Krajina mala smolu najmä svojou polohou. Napriek slabej výkonnosti si vytvorila určitú priemyselnú základňu. No pre investorov bola ďaleko. Podobne by sa bez nemeckých investícií a odbytísk koncom minulého storočia položilo Slovensko.
V priemysle nájdeme iba jeden svetlý príklad. Lukoil v 90. rokoch kúpil neefektívnu burgaskú ropnú rafinériu a výrazne do nej investoval. Položila sa však väčšina železiarní, výroby stavebnín a najmä takmer celé slabé strojárstvo. Dobre sa darí programátorom, hotelierom či tým, čo sú napojení na eurofondy. Inak krajina trpí, množia sa bankroty a stúpa kriminalita. Napriek tomu Bulharsko potenciál má. Je to prekrásna krajina. Cudzinci chodia najmä na pobrežie, v skutočnosti tými pravými prírodnými krásami oplýva vnútrozemie. So zlepšovaním cestnej infraštruktúry v Rumunsku rastie i prepojenosť na západné trhy. Domov sa vracia mládež so západným vzdelaním.
Bulharsko je Balkán so všetkými jeho rozporuplnosťami. Ale určite ho napriek súčasným problémom netreba odpisovať.