Zároveň spájali východné a západné odnože tejto civilizácie. A boli úspešní, nie nadarmo od nich slovanské národy odvíjajú počiatok svojho pevnejšieho zapojenia sa do európskeho kultúrneho priestoru. Ale odkaz? Pre dnešné Slovensko?
Dvaja učení, tvrdohlaví ľudia s obrovským zápalom plnia dlhodobý civilizačný plán. Podobné typy naša spoločnosť v nedávnej histórii bohužiaľ periodicky vytriasala zo svojej štruktúry ako ostrý kamienok z ponožky. Do roku 1989 to ešte išlo, bývalý režim aspoň podporoval knižnú kultúru aj ostrovy akademického myslenia. Ale odvtedy?
Čiastočne je problém materiálny. Stačí porovnanie s povojnovou západnou históriou. Veľký francúzsky mysliteľ Raymond Aron si zarobí komentármi v tlači a vďaka tomu môže písať veľké knihy. Graham Greene sa uživí ako novinár dostatočne dobre na to, aby mal priestor aj na rozbeh svojej literárnej kariéry. Ale problém je práve v tom, že podmienky na život si domáci intelektuáli nevybojovali.
Premena intelektuálnej obce po roku 1989 je vôbec jedným z typických transformačných príbehov: nereflektovaných, vytesňovaných z vedomia. Podobne ako masová emigrácia, zmeny v jazyku či v hodnotách. Čiastočne je to typický globalizačný príbeh. Aj z tých intelektuálov, ktorí boli v roku 1989 otvorení svetu, zapálení pre modernizáciu, sa napríklad často rýchlo stali postavy usadené do reakcionárskych konšpiračných klišé. Svoje tu zohrala tvrdosť konfrontácie s vonkajším prostredím. Po tom, čo sa krajina otvorila svetu, zrazu stratili miestne autority pozície. Myšlienky a fakty sa k publiku dostávajú ľahko pomocou západnej tlače, a dnes aj cez internet. Strata autority často zabolela, prispela k stiahnutiu sa do ulít.
A čiastočne tu zaúčinkoval, podobne ako v hospodárskej oblasti, rozdiel v produktivite. Typický západný intelektuál je tvor ťažko pracujúci. Politický komentátor britskej verejnoprávnej televízie či francúzskeho denníka musí často dennodenne pripravovať analýzy, popritom píše knihy, chodí na diskusie. Možno za to môže normalizácia, možno dlhodobejšia tradícia, ale produktivita slovenského intelektuála sa s tým nedá porovnávať. Ten, sediac v obraznom a často reálnom neporiadku replikuje pre seba a blízke okolie klišé o zlom svete: korupcii, prehnitom Západe, víťaziacom islame či moci korporácií.
Intelektuál je niekto, kto hovorí pre spoločnosť nepríjemné veci. Namiesto toho je tu novinový komentátor, vyjadrujúci cez pohodlné klišé morálne rozhorčenie nad politickou situáciou. Nehovorí publiku nič nepríjemné, naopak, uisťuje ho v jeho nekonštruktívne rozhorčenej póze. Analytickú úlohu čiastočne nahrádza platený akademik, pôsobiaci ale bohužiaľ v prostredí, ktoré je nevýkonné, plné plagiátov a iných foriem korupcie.
Chýba sebavedomie a zdravý patriotizmus. Cyril a Metod? Dnes je demokracia, vyberá národ a národ by si reálne vybral Wichinga. Na celej čiare zvíťazila doktrína malej existencie, vyjadrená výrazmi ako „porobkať“ a „si nejaký veľmi múdry“.
A intelektuáli? Stratili sa v okrajoch posttransformačnej spoločnosti. Tí, ktorí sa preorientovali na prozápadné granty, nakupujú v lepších obchodných centrách. Ostatní hľadajú, čo je v zľave v Lidli. Vždy je niečo v zľave.