S myšlienkou obchodovania s emisiami prišiel už v roku 1968 kanadský ekonóm John H. Dales. Vo svete sa tak deje na základe Kjótskeho protokolu. Zaväzuje krajiny, aby znížili alebo stabilizovali tieto emisie. Slovensko ako štát, ale aj podniky dostali k dispozícii kvóty vyjadrené v tonách vo forme certifikátov. Vlani sa diskutovalo o rôznych typoch certifikátov a zmiešavali sa jablká s hruškami.
Štát mal k dispozícii priznané jednotky Assigned Amount Units (AAU), podniky zase jednotky v rámci schémy obchodovania Európskej únie pre hospodárske subjekty – EU Allowance (EUA ). Ich existencia a vydávanie nevyplývajú z Kjótskeho protokolu.
Kým cena certifikátov podnikov sa vytvára na verejnom trhu, teda na burzách, cena tých štátnych sa definuje dohadovaním medzi predávajúcim a kupujúcim štátom individuálnymi rokovaniami. Prvým nezmyslom tých, ktorí sa vyjadrujú k tejto problematike, je porovnávanie týchto dvoch typov a kvót z hľadiska ceny a fungovania trhov.
Predaj kvót krajinou predpokladá, že sa vďaka získaným finančným prostriedkom znížia emisie. To treba odmerať a na základe merania dokázať. Cena kvót teda závisí od toho, či má štát k dispozícii nástroje na to, aby dokázal znížiť emisie. Tento spôsob má odborný názov „zelená investičná schéma“.
Kvóty môžu byť bez toho, aby boli nadviazané na konkrétny projekt zníženia emisií alebo mechanizmus financovania projektov. Má to však jedno ale. Tieto kvóty majú najnižšiu hodnotu. Sú najlacnejšie preto, lebo nedá sa spoľahnúť, či vôbec niekedy investičná schéma vznikne.
Druhým typom kvót emisií je ten, keď existuje mechanizmus financovania projektov alebo sa predávajúci štát zaviaže, že ho prijme. Majú vyššiu cenu. Pri treťom type sú kvóty nadviazané na konkrétne projekty. Tie majú najvyššiu hodnotu.
Podľa článku Elizabeth L. Aldrichovej a Cassandry L. Koernerovej uverejneného vo švajčiarskom časopise Atmosphere obchodovanie so štátnymi kvótami predpokladá existenciu zelených investičných schém, ktoré preukážu zníženie emisií. Podľa nich Slovensko, Poľsko a Litva takú schému nemajú.
Slovenská republika dostala 5,05 eura za jednu tonu, ak preukáže zelenú investičnú schému. Z ekonomického hľadiska je preto pojem horúci vzduch nesprávny. Správny pojem je ničím nekryté kvóty emisií. Vyhlásenia typu, že za finančné prostriedky budeme zatepľovať domy, neznamená odmeranie a preukázanie zníženia emisií. Preto je druhým nezmyslom porovnávať náš predaj kvót s Českom či Maďarskom.
Na každom trhu existujú určité zákonitosti. Pri jeho rozbehu sú očakávania ustavičného rastu, ceny stúpajú. Ak sa trh presýti tovarom, klesajú. Táto zákonitosť ekonomiky nie je žiadnou novinkou. Celkový objem ponuky trhu štátnych kvót sa odhaduje na 8 až 13 miliárd ton. Ekonomická zákonitosť ponuky a dopytu sa preto prejavuje pri výkyvoch cien emisií. Čísla sú od 8 do 13 miliárd, lebo na trh nevstúpila Ruská federácia. Ak by vstúpila, prinieslo by to kolaps a koniec trhu.
Slovensko sa zaviazalo, že predá do roku 2012 ďalšie kvóty. Údaje o nich sú začiernené. Mohlo by to byť ročne po 15 miliónov ton, čo je dokopy 45 miliónov ton. To vynásobíme cenou päť eur a dostaneme 220 miliónov. Zmluva sa vypovedala a nedostali sme ich. Naša republika získala v minulom roku za tonu emisií spojenú so zelenou investičnou schémou 0,83 eura. Španielsku predala sedem miliónov ton emisií, takže celkový zisk predstavuje 5,8 milióna eur. Tretím nezmyslom je tvrdiť niečo o výhodnosti alebo nevýhodnosti obchodu bez poznania vývoja podobných trhov.
Kto chce, môže jednu kuriozitu nájsť pomocou internetového vyhľadávača. Stačí, ak doň vloží slová AAU, Trade a Slovakia. Zistí, že Slovensko predalo 200-tisíc ton štátnych kvót 6.¤decembra 2002, teda v čase, keď vládu viedol Mikuláš Dzurinda§
Podľa informácie z amerického týždenníka Business Week z 13. júla 2003 sa dozviete, že tepláreň v Šali potrebovala na prechod z uhlia na zemný plyn 180-tisíc dolárov. Autor článku odhaduje celkovú hodnotu kontraktu na jeden milión USD. Koľko dostala tepláreň a koľko štát, nie je známe. V tom čase nemalo Slovensko pridelené kvóty, neexistoval zákon upravujúci obchodovanie s nimi a nebol žiaden tender. Preto sa dá tento kontrakt považovať za ľudovú tvorivosť.
Medzi ľudovú tvorivosť politikov patria aj ich predstavy, že niekto bude robiť obchod bez toho, aby na tom nezarobil. Je to možné, ale v inom spoločenskom zriadení.