Z kruhov pravdepodobne blízkych Andrejovi Kiskovi však prišla jeho obhajoba založená na citátoch dvoch z viacerých rozhodnutí Ústavného súdu zakotvujúcich povinnosť spolupráce ústavných orgánov a vymenovaní niekoľkých článkov ústavy, podľa ktorých prezident údajne spolupracuje s Ústavným súdom alebo s jeho predsedom.
Prvým z nich je čl. 103, ods. 6 a 7 ústavy, podľa ktorých prezident doručuje svoju abdikáciu predsedovi Ústavného súdu, ktorý o nej informuje predsedu Národnej rady.
Na základe uvedeného možno usúdiť, že spomínané slová budúceho prezidenta nie sú náhodným nešťastným výrokom, aký sa prihodí každému, ale vyjadrujú časť jeho zámerov pri výkone personálnych právomocí voči justícií, a preto si zaslúžia pozornosť.
Z povinnosti ústavných orgánov vrátane hlavy štátu a predsedov Ústavného a Najvyššieho súdu nevyplýva, že by si prezident mal vyberať najvyšších predstaviteľov súdnej moci ako svojich spolupracovníkov. Jeho úlohou je spolupracovať s tými, ktorí uvedené funkcie zastávajú, a ich povinnosťou je kooperovať v zákonnom rozsahu s prezidentom.
Vzťah súdnictva s výkonnou mocou, kam prezident v našom ústavnom systéme patrí, určuje predovšetkým nezávislosť justície. Slovenská justícia našťastie od roku 1989 nebola spolupracovníčkou hlavy štátu, vlády či parlamentu.
Ústavný súd bežne rozhoduje o návrhoch prezidenta v konaní o súlade právnych predpisov. Koniec koncov od neho závisí, ktorý zákon bude ako protiústavný „zrušený“ a aký verdikt padne pri ústavných sťažnostiach, ktorými niekto namieta, že prezident porušil jeho základné práva.
Každý z doterajších prezidentov zaznamenal pred Ústavným súdom úspechy i prehry. Ústava priznáva Ústavnému súdu i právomoc rozhodnúť o obžalobe prezidenta pre vlastizradu alebo pre úmyselné porušenie ústavy, kde by vyslovil, či hlava štátu stratí svoju funkciu. Sudcami ani funkcionármi orgánu s týmito právomocami nemajú byť vybraní spolupracovníci prezidenta.
Aj preto ústava nielen deklaruje nezávislosť justície ako celku a Ústavného súdu zvlášť, ale ju i rôzne garantuje, napríklad spôsobom ustanovovania predsedu Najvyššieho súdu do funkcie a dlhým dvanásťročným funkčným obdobím sudcov a podľa ustálenej praxe i predsedu a podpredsedu Ústavného súdu.
Hlava štátu ich menuje nie len pre svoje funkčné obdobie, ale aj hlavne pre svojho nástupcu či nástupcov. Vzťahy s prezidentom sú v rámci pracovných úloh najvyšších funkcionárov súdnictva menej významné a zároveň relatívne presne upravené právnymi predpismi, rozhodnutiami Ústavného súdu a dnes už aj ustálenou ústavnou praxou.
Začiatky a konce funkčných období predsedu Najvyššieho súdu, ako aj sudcov a funkcionárov Ústavného súdu nesúvisia s funkčným obdobím prezidenta.
Slová zvoleného prezidenta, od ktorých sa odvíja táto úvaha, odzneli v diskusii o tom, či má troch sudcov Ústavného súdu a predsedu Ústavného súdu vymenovať on alebo ešte jeho predchodca.
Je šťastnou náhodou, že ich môže vymenovať prezident ešte krátko pred odchodom z funkcie. V prospech ich vymenovania prezidentom Ivanom Gašparovičom hovorí, že s nimi nebude „spolupracovať“.