Argument, že rozhodovať o tejto dani je predčasné, pretože ju štáty ešte neimplementovali, neuspokojil jej prívržencov. No stačilo to, aby vyprovokoval nový útok proti Európskej únii v tábore britských nacionalistov. Líder euroskeptickej Strany nezávislosti (UKIP) Nigel Farage to komentoval ako ukážku neschopnosti vlády chrániť záujmy najväčšieho odvetvia štátu (finančného sektora v londýnskej City) proti vonkajšiemu zasahovaniu.
Teda jedenásť štátov využilo inštitút posilnenej spolupráce v únii a rozhodlo sa zaviesť daň z finančných transakcií. Mnohí sa na túto daň, ktorú navrhoval už v 70. rokoch minulého storočia nositeľ Nobelovej ceny James Tobin a ktorá sa zvykne prezývať daňou Robina Hooda, pozerajú iba ako na zdroj dodatočných daňových príjmov. Pomohli by riešiť chudobu, klimatické zmeny a pod.
Táto daň má okrem funkcie generovať nové príjmy aj inú, rovnako dôležitú funkciu. Ak je správne nastavená, môže výrazne znížiť finančné transakcie napr. operácie s derivátmi, s kurzami mien, s akciami a pod., ktoré z hľadiska potrieb spoločnosti sú často nielen zbytočné, ale mnohokrát škodlivé. Pre finančný sektor sú však zdrojom neporovnateľne väčších ziskov, napríklad z požičiavania finančných zdrojov na investovanie do odvetví, ako sú priemysel či poľnohospodárstvo.
„Ohrozený“ nie je iba britský finančný sektor. Zavedenie dane z finančných transakcií by mohlo oslabiť finančný kapitalizmus, ktorý začal dominovať v posledných tridsiatich rokoch a ktorého dosahy sme si mohli vyskúšať nedávno – počas druhej najväčšej finančnej a ekonomickej krízy v histórii kapitalizmu. Je preto otázkou, v čom záujme je ponechať status quo: spoločnosti či finančnej oligarchie?
K tejto dani opatrne pristupujú aj štáty, ktoré sa váhavo, ale predsa pridali na stranu tých, čo ju iniciovali. Vyriešiť treba praktické úskalia zavedenia dane a eliminovať možné nežiaduce vplyvy, ale na nízke percento tejto dane (0,1 %) by sa malo nazerať ako na prvý krok. Daň z finančných transakcií, hoci to dnes znie ako z ríše snov, by mohla perspektívne nahradiť väčšinu ostatných daní. Vyššie percento tejto dane by totiž asi zabezpečilo dosť príjmov pre rozpočty štátov a iné dane by spĺňali iba doplnkovú funkciu.
Jej zavedenie je pritom jednoduché. Na rozdiel od iných daní jej plateniu sa nedá vyhnúť, nevyžaduje ani prácne podania daňových deklarácií a umožní značné úspory na daňovej správe. Podľa určitých kritérií je to i daň spravodlivá. Platia viac tí, ktorí na to majú.
Daňou z finančných transakcií sa straší, že poškodí úspory v druhom pilieri dôchodkového sporenia a na účtoch v bankách. Preto by sa vraj jej zavedeniu mala Slovenská republika vyhnúť. To hádam niekomu prinesie dodatočný politický kapitál, ale iba krátkodobo. Prekvapuje, že takéto varovanie pochádza z úst podpredsedu KDH Miloša Moravčíka. Škoda, že si napríklad neprečítal riport Pontifikálnej rady pre spravodlivosť a mier pod názvom O reformovaní medzinárodných finančných trhov a menových systémov. V dokumente, ktorý vydal v roku 2011 Vatikán, sa píše:
„Hospodárstvo a financie sa musia vrátiť k reálnemu poslaniu a funkcii zahrnujúcej i sociálnu funkciu ako súčasti ich zodpovednosti voči spoločnosti… Toto poslanie nemá nič spoločné s plytkým ekonomizmom, pre ktorý peniaze a úspech na trhu sú jediným meradlom spoločenskej hodnoty. Na základe takéhoto etického prístupu je rozumné zvážiť napríklad aj zdaňovanie finančných transakcií.“