Na okraji Poľsko-litovského kráľovstva, Ruskej i Osmanskej ríše, Rakúsko-Uhorska a keby sa dostala do Európskej únie, bola by na jej okraji. Žiadna z ríš nestihla sformovať celú Ukrajinu, preto zostala vnútorne rozpoltená. Západ tiahne k Západu, východ k Východu.
Samuel Huntington v knihe Zrážka civilizácií napísal dávno pred terajšou krízou, že Ukrajina sa buď rozpadne na východnú a západnú časť, alebo zostane jednotná a nezávislá, ale úzko spolupracujúca s Ruskom. Hoci je sama skôr slabá, pridáva na sile a rozlohe štátu, ku ktorému patrí. Podľa Zbigniewa Brzezinského Rusko bez Ukrajiny nemôže byť svetovou veľmocou. Vari preto robí Západ všetko možné, aby ju od Moskvy odpútal. Ukrajina bez Ruska nie je životaschopná. Naposledy to vyslovila šéfka MMF Christine Lagardeová.
Viktor Janukovyč bol slabý prezident, chcel aj to, aj to. Väčšina Ukrajincov by chcela pracovať i cestovať po Európe a zároveň mať výhody z Ruska, ktoré zdôraznilo, že to spolu nejde. Buď sa Ukrajina pridá k EÚ, a potom nech si ju udržiava únia, alebo sa pridá k Rusku a bude poberať ruské prednosti. Vtedy Janukovyč odriekol podpis asociačnej dohody s EÚ. V Kyjeve sa začali protestné zhromaždenia, ktoré západní politici usilovne podporovali. Násilie demonštrantov sa stupňovalo. Hádzali do polície zápalné fľaše, z metrovej vzdialenosti udierali policajtov reťazami, ale Janukovič, v mladosti boxer, nemal odvahu nastoliť poriadok. Potom 19. februára do polície i demonštrantov strieľali neznámi snajperi. Zastrelili asi 80 ľudí. Estónsky minister zahraničných vecí Urmas Paet aj nezávislé vyšetrovanie nemeckej televízie ARD ukazujú, že ostreľovačov najali organizátori demonštrácií.
Ministri zahraničných vecí Poľska, Nemecka, Francúzska a ruský ombudsman priviedli k rokovaciemu stolu protikladné strany, ktoré 21. februára podpísali dohodu. Nové voľby prezidenta mali byť do konca roka a obe strany sa zaviazali skončiť s násilím, uvoľniť zaujaté verejné priestranstvá a odzbrojiť nezákonné milície. Janukovyč stiahol od sídla vlády a parlamentu políciu, ale ozbrojenci z Majdanu vošli do parlamentu. Pod ich samopalmi poslanci odvolali vládu a nastolili druhú, ktorá vznikla z porušenia záväzkov opozície starých niekoľko hodín. Poslanci ešte stihli odvolať prezidenta Janukovyča, tiež v rozpore s ústavou.
Po nedodržaní februárovej dohody začal Krym hovoriť otvorene o odtrhnutí, juhovýchod krajiny sa tiež búril a žiadal federalizáciu. Ďalší pokus o upokojenie situácie urobili Rusko a USA s EÚ a kyjevskou vládou 17. apríla v Ženeve. Opäť sa dohodli na uvoľnení obsadených verejných priestranstiev a odzbrojení milícií. Opäť z toho nič neplatilo. Pravý sektor verbuje nových členov. Druhého mája takíto nezákonní ozbrojenci podpálili v Odese Dom odborov plný ľudí. Zahynulo takmer päťdesiat z nich. Tých, čo vybiehali z horiacej budovy, ozbrojenci dobíjali.
Putinova dilema spočíva v tom, že sa musí na to pozerať, ale musí odolávať volaniu obyvateľov východnej a južnej Ukrajiny i ruskej verejnosti po ráznejšej reakcii. Ak by sa Rusko nechalo vtiahnuť do bojov, Ukrajinu by to ešte viac rozdelilo, poskytlo by to zámienku na ďalšiu protiruskú propagandu a sťažilo by to budúcu spoluprácu oboch krajín. No možno majú v Kremli v zásuvke mapu s nakreslenou červenou čiarou, za ktorou je povel Vperjod! Veď na juhovýchode Ukrajiny žijú prevažne po rusky hovoriaci ľudia.
Slovenským záujmom je upokojená Ukrajina. Ale tento zápas si musia vybojovať Ukrajinci sami.