O zdvojnásobenie sumy padlých sa postaral samovražedný atentátnik, ktorý sa stal doslova tradičným bojovým prostriedkom všade tam, kde sa z pohľadu nemalej časti domácich obyvateľov okupačné jednotky zrazia s internacionálnym džihádom. Naplno to funguje aj v tomto vnútrozemskom štáte so zrútenými vlastnými štruktúrami.
Akoby nie, keď pavučinu medzinárodných kontaktov afganského islamizmu pomáhal kedysi budovať samotný Západ. Najmä USA vtedy pochopili, že podporou týchto kruhov môžu Sovietskemu zväzu vrátiť porážku z Vietnamu aj s úrokmi. Stalo sa, korisť bola tučná. Víťazi sa však čoskoro ocitli v úlohe čarodejníkovho učňa, ktorý si nevie rady s duchmi, ktorých sám nerozvážne vypustil z fľaše.
Absurdnosť situácie, do ktorej sa neskôr zaplietlo mnoho ďalších hráčov, sa tým však vôbec nekončí. Zjavne zmätený a dezorientovaný Washington a jeho spojenci na niektorých miestach s náboženskými či nacionalistickými fašizoidnými radikálmi neúspešne bojujú, zatiaľ čo súčasne v susedných krajinách (Sýria) alebo aj vo vzdialenejších (Ukrajina) ich zneužívajú na vybavovanie si vlastných účtov. Nehovoriac o tom, že na oboch miestach spolu s Ruskom systematicky prikrmujú resentimenty studenej vojny.
V strategicky významnom Afganistane, kde zatiaľ zahynulo okolo dvetisíc koaličných vojakov, je budúci vývoj napriek všetkej zložitosti pomerov v hornatej, mnohonárodnostnej oblasti pomerne jasný. Na akciu nazvanú Trvalá sloboda nadviazala misie ISAF, pričom ich výsledky vyvolávajú atmosféru spomienok porazenej sovietskej generality. Zámer Američanov vytvoriť od Washingtonu závislý štátny celok s obdobným prezidentským systémom zhorel na plnej čiare.
Invázne jednotky pomocou miestnych odbojných kmeňov síce bleskovo zvrhli talibanský režim, lenže tým sa ich úspechy pomaly skončili. Nespokojenci prešli na stáročiami osvedčenú partizánsku taktiku, s ktorou si ani supermoderné armády nevedia poradiť. Najmä ak pôsobia v zložitom teréne, kde sa boj považuje za spôsob sociálnej komunikácie. Ba aj „stelesnenie diabla“, saudského Araba Usáma bin Ládina, zlikvidovali vo vedľajšom Pakistane (medzi ním a USA odvtedy rastie napätie), až keď ho v podstate vlastní odpísali.
Pokusy „votrelcov“ o afganský kultúrny skok chápu miestni tradicionalisti tiež tradične. Ako za Sovietov – za útok na vlastnú identitu. Takže namiesto asi 90 percent územia, ktoré z Kábulu kontrolovalo talibanské hnutie, ovládajú súdobé, večne sa hašteriace centrálne elity krajiny iba Kábul a jeho okolie. Aj to nie stopercentne.
Cudzincami nastolené pomery stáli už množstvo životov na všetkých stranách, viedli k rozsiahlej migrácii a prispeli aj k strmému rastu miestnej produkcie narkotík. Čomu sa netreba čudovať, pretože im podliehajú tiež viacerí Západom dosadení predáci.
Afganská korupcia teraz nemá hranice ani brehy, ľahko sa dá domyslieť, kam sa podela závažná časť zahraničnej pomoci. Prácne vycvičené a vyzbrojené domáce jednotky majú podobne ako v Iraku veľmi obmedzenú bojovú shopnosť a príbuzným na druhej strane priepustnej barikády radi zverujú vojenské tajomstvá. Ak priamo plánovane neprebiehajú k vzbúreným poľným veliteľom či nevraždia svojich inštruktorov.
Spojeneckým formáciám zostáva dosť obmedzená voľba. Nevyhrateľnú nekonečnú vojnu ďalej predlžovať alebo z Afganistanu odísť. A potom sa iba zrejme dosť márne spoliehať na to, že dvakrát do rovnakej rieky víťazný talibanec nevstúpi.