Asi nepredpokladal, že Andrej Kiska najprv bez zákonného základu vytvorí poradný výbor na posúdenie kandidátov na ústavných sudcov a následne v rozpore s ústavou vymenuje namiesto troch len jednu novú sudkyňu.
Nadväzujúc na nevymenovanie ďalších dvoch ústavných sudcov zamýšľa podľa novinových správ postupovať aj pri všeobecných súdoch. Čiže ani tu údajne nemieni vymenovať všetkých, ktorých mu navrhne Súdna rada. Vymenovanie sudcov Ústavného súdu a všeobecných súdov však predstavujú ústavnoprávne dve podstatne odlišné situácie. Prezident dostáva od Národnej rady dvojnásobný počet kandidátov na sudcov Ústavného súdu, ako ich má vymenovať. Od Súdnej rady dostáva toľko návrhov na nových sudcov všeobecných súdov, koľkých by mal vymenovať.
Prezidentské právomoci sú v zásade priestorom pre reálne mocenské rozhodnutia, pokiaľ z povahy veci alebo z právnej úpravy nevyplýva niečo iné, ako je to napríklad pri vymenovaní vedúcich diplomatických misií, za ktoré preberá zodpovednosť vláda. Povinnosť zabezpečiť rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov (čl. 101, ods. 1 Ústavy) nezakladá právomoc hlavy štátu, ale určuje účel výkonu jej právomocí.
Ak má prezident pri sudcoch všeobecných súdov alebo iných vymenovaniach, kde dostáva toľko návrhov, ako má vymenovať osôb, naozaj rozhodovať, tak musí mať možnosť navrhnutého kandidáta za určitých podmienok odmietnuť. Vymedzil ich Ústavný súd výkladom ústavy, ktorý podal v súvislosti s neustanovením Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora. Mali by byť konkrétne a týkať sa skôr osoby ako spôsobu jej navrhovania či výberu do funkcie. Toto obmedzenie dôvodov odmietnutia kandidáta je problematické, lebo i nekorektný postup jeho výberu by mal v extrémnych prípadoch opodstatniť jeho odmietnutie. Vzhľadom na ústavnú zásadu nezávislosti súdnictva sa očakáva, že prezident využije možnosť odmietnuť kandidáta na sudcu všeobecného súdu zdržanlivo a výnimočne.
Vymenovanie ústavných sudcov je však iný prípad. Ústava vymedzuje značný rozsah rozhodovania hlavy štátu, keď jej ukladá bez povinnosti odôvodnenia vybrať polovičný počet navrhnutých. Neponecháva jej však možnosť odmietnuť viac ako polovicu kandidátov. Pravdepodobne ani prezident neočakáva, že mu parlament zvolí novú štvoricu kandidátov na ústavných sudcov. Zapojil by sa tak do poľutovaniahodnej neústavnosti. Vznikol teda dlhotrvajúci spor medzi hlavou štátu a parlamentom.
V dohľadnom čase tento spor asi nevyrieši ani plénum Ústavného súdu, kde je vzhľadom na neobsadenie dvoch sudcovských funkcií ťažké získať ústavou predpísaný počet siedmich hlasov na vyhovenie akémukoľvek návrhu. Skutočné problémy prináša každodennosť súdu, kde chýbajú dvaja sudcovia, ktorí by vybavovali svoj diel z masy podaní a rozhodovali by v senátoch. Každý predseda súdu vie, čo to znamená, keď nemá obsadené sudcovské miesta.
Už len ako kuriozita pôsobia rovnaké odôvodnenia rozhodnutí o nevymenovaní kandidátov na sudcov Ústavného súdu, z ktorých sa napríklad bývalý prezident notárskej komory alebo súčasný predseda krajského súdu dozvedeli, že „Žiadne skutočnosti nepotvrdzujú ani to, že ste vo Vašej profesii dosiahli všeobecne uznávané výsledky…“