Fakt, že novela ich diskrimináciu skôr posilňuje, zjavne nikomu neprekáža. Čo na tom, že kompenzáciou sa nenahrádza vynaložená športová námaha, ale zdravotné znevýhodnenie, preto by nemala byť podmienená športovým výkonom? Krajne nehumánne je trestať znevýhodnených ľudí, ktorí športovať nemôžu. Práve im býva to málo, vďaka ktorému žijú, odnímané len preto, že si rovnako ako športovci a športovkyne zarobili vlastným úsilím a vlastnou prácou na živobytie či zdravotné pomôcky. Akurát bez ďalšej podpory a uznania, ktoré sa športujúcim dostáva. A čo na tom, že vláda ich trestá doslova za pár zarobených stoviek, kým výška odmeny v individuálnych športoch siaha až do výšky 22 500 eur?
Telesne znevýhodnení si nesmú zarobiť na vlastné živobytie, aby tým neohrozili príspevok na osobnú asistenciu, bez ktorej nemôžu žiť. Za nekrátenie kompenzácií z dôvodu príjmu bojovali všetkými legálnymi prostriedkami už v roku 2011. Vtedy vláda ignorovala to, čo zrazu pre niekoľkých vyvolených schválila aj bez veľkých bojov a petícií. Tentoraz však postavila na piedestál výkony hodné i „fyzicky zdatného“ obyvateľstva.
Ak je sociálna podpora štátu podmienená nevyhnutnosťou priblížiť sa chodiacej, počujúcej a vidiacej väčšine, ide o tzv. ableizmus, teda diskrimináciu „neschopných“ (disabled) tiel oproti telám „schopným“ (abled), a tým i privilegovaným.
Tento postup je v otázke telesného znevýhodnenia diskriminačný rovnako ako rasizmus v otázke farby pleti či sexizmus v otázke pohlavia. Tolerovať takéto protiústavné konanie je neprípustné. Veď práve v tejto kategórii ľudí sa môže ocitnúť každý – a paralympionikom či paralympioničkou bude nakoniec asi málokto z nás.