Ak niekomu ubúda autorita, strácajú sa mu aj príležitosti na lavírovanie. Vlani množstvo „neochvejných“ bojovníkov za ľudské práva schvaľovalo hrozby Washingtonu na adresu vládnuceho režimu v Damasku.
No až nápadne mlčia, keď sýrska tzv. umiernená opozícia raketami útočí na civilné ciele v oblastiach verných Bašárovi Asadovi.
Biely dom urobil logický krok. Po leteckých úderoch proti irackým povstalcom združeným v Islamskom štáte Američania nemohli nenapadnúť ich pobratimov v susednej Sýrii. Inkriminovanú organizáciu vyhlásili za úhlavného nepriateľa civilizácie, a preto sa voči nej nemohli zachovať ako mŕtvy chrobák. Súčasne je vysoko pravdepodobné, že toto angažmán USA sa roztiahne v čase i geografických dimenziách. Už len pre tradičné veľmocenské záujmy Západu v tejto oblasti, dôležitej pre zdroje ropy, medzinárodné dopravné tepny, blízkosť Európy i Turecka, strategicky mimoriadne cenného člena NATO.
Za všetko hovorí rázne vyhlásenie islamistov o definitívnom konci dôsledkov Sykesovej-Picotovej dohody, tajne uzavretej 16. mája 1916. Francúzsko a Veľká Británia si ňou rozdelili sféry vplyvu na území rútiacej sa Osmanskej ríše. Spochybnenie výsledkov prvej svetovej vojny vysiela jasný signál o zámere vygumovať z pamäti ľudstva udalosti celého minulého storočia. Až do takej miery sa podarilo rozkývať blízkovýchodný región.
Nepremyslené ozbrojené zásahy, protiprávna detronizácia niekdajšieho obľúbenca Západu Saddáma Husajna a vzápätí chaotické účinky tzv. arabskej jari v celom rade štátov viedli k vzniku mocenského vákua po autokratických režimoch. Z mnohoročných zmätkov sa vynorili radikáli, ktorí pracujú s pansunnitskou alebo protiimperialistickou rétorikou.
Prezident USA Barack Obama sa usiluje predstierať, že ku koordinácii s tradičnými súpermi nedochádza. Pritom už nejaká forma pomoci teheránskym a damaským vládnym kruhom prebehla. Osobitný dôraz na útoky proti islamistom v Sýrii kladie aj Rusko, lebo správne vyvodzuje, že informovanie Asada o chystaných bojových akciách nie je rovnaké ako iracká žiadosť o bezprostrednú vojenskú pomoc.
Vzdušné výpady do Sýrie prinášajú však i ďalšiu zvláštnosť, hodnú pozornosti rozličných jednostranných obrancov medzinárodných dohovorov o ľudských právach. Na strane demokratickej republiky sa spolu s americko-európskymi spojencami angažujú orientálne monarchie. Napríklad Katar či Saudská Arábia, ktorá už pre potláčanie slobôd menšín (aj väčšín) doma i v zahraničí urobila maximum. Sunnitské krajiny Arabského polostrova nikdy nezabúdajú hrať dvojitú hru. Pomáhajú kryť zásahy Bieleho domu, svojho patróna a vyzbrojovateľa, aby nezískal propagandistickú protiislamskú nálepku.
Paralelne si však nič až tak neprajú ako rozmach svojej moci v oblasti. V tom im vstupuje do cesty Irán a asadovci, proti ktorým pomohli vyzbrojiť už nejedného džihádistu.
Nech je pravda kdekoľvek, takto popletené klbko sa len tak ľahko nerozmotá. Na vytváranie funkčných protiteroristických koalícií zjavne nie je a ani nikdy nebude politická vôľa. Narýchlo pozliepané spolky „dobrovoľných hasičov“ na utlmovanie nebezpečných požiarov nemôžu fungovať už iba preto, lebo vnútri nebude panovať skutočná jednota a všetci sa budú navzájom ostražito pozorovať. Ešte sa dočkáme mnohých zvratov. A najmä nových výziev do boja proti terorizmu.