V jednom zo svojich diel uviedla, že tomuto „hriechu proti prírode“ sa nedokážu prizerať dokonca ani démoni: taký ohavný je to čin, keď sa milujú dve osoby rovnakého pohlavia.
Na tom istom kontinente, len o niekoľko storočí neskôr, „synodálni otcovia“ vo Vatikáne vydali ako jeden z výstupov svojich diskusií o súčasnej rodine text nesúci sa v odlišnom duchu. „Homosexuáli majú dary a kvality, ktoré ponúkajú kresťanskému spoločenstvu,“ napísali v tzv. relatio post disceptationem. Ide o dokument, ktorý zvyčajne nevzbudzuje veľkú pozornosť verejnosti. Tentoraz je to však inak a čudujú sa tomu aj samotní biskupi, ktorí téme homosexualita venovali tri stručné odseky takmer v závere textu.
Napriek tomu náznak ústretovosti vyvolal reakcie viacerých kruhov, ktoré sa búria a hovoria o zrade tradície a doktríny. Predseda poľskej biskupskej konferencie napríklad vyhlásil, že dokument je v rozpore s učením svätého Jána Pavla II. a považuje ho za neakceptovateľný. Podobne reagovali už aj niektorí kardináli, čo viedlo Vatikán k tomu, aby zdôraznil, že „relatio je pracovný dokument“ a o jeho záveroch sa ešte bude ďalej diskutovať na tejto i ďalšej synode.
Biskupská synoda je poradný orgán pápeža. Schádza sa príležitostne raz za pár rokov z jeho podnetu a diskutuje sa na nej o aktuálnej téme, ktorú predtým vybral – no kto iný než pápež. Inštitút existuje od roku 1965, keď ho ustanovil Pavol VI., ktorý bude, mimochodom, v závere tohtoročnej synody blahorečený.
Počas zasadaní vypracujú biskupi niekoľko dokumentov s odporúčacím charakterom, ktoré môže a nemusí zohľadniť pápež vo svojej posynodálnej apoštolskej exhortácii (povzbudenie). Po súčasnej mimoriadnej synode dostanú biskupi ešte rok na uvažovanie vo svojich diecézach a miestnych biskupských konferenciách a zídu sa znova v roku 2015 na ďalšej, tentoraz už riadnej synode. Až po nej vypracuje pápež vlastný dokument, ktorý bude kľúčový.
Dosiaľ posledný Františkov text tohto typu nazvaný Radosť evanjelia vyvolal vlani výbuch reakcií vzhľadom na pomerne odvážne myšlienky, ktoré smerujú od posilňovania biskupskej kolegiality cez „premyslenia“ významu inštitútu pápežstva až po odsúdenie ekonomického liberalizmu „laissez-faire“ (politika nezasahovania štátu do hospodárstva).
Ako bude vyzerať nová exhortácia, zrejme ešte netuší ani sám František. Isté však je, že katolícka cirkev sa mení. Mení sa nielen „na okraji“, vo farnostiach, ale aj, a najmä, v samotnom centre. Bez zmien „na periférii“ by však rozhodne nedochádzalo ani k reformám vo Vatikáne. Podobne to bolo aj v 60. rokoch minulého storočia počas Druhého vatikánskeho koncilu, keď sa zásadne modifikoval pohľad na cirkev zvonka i nazeranie cirkvi na seba samú. Tohtoročná synoda sa pomaly končí a už teraz je zjavné, že sa opäť čosi mení. Špička cirkevnej hierarchie si pozorne všíma, že sa spoločnosť dynamicky vyvíja. Mení sa aj pohľad na rodinu, ktorá nie vždy pozostáva schematicky z „mamky, ocka a kŕdľa detí“, hoci je to nepochybne krásny obraz.
Rodiny, a to nielen katolícke, na celom svete tvoria ľudia, ktorí chcú milovať a byť milovaní. Tvoria ich aj osoby, o ktorých sexuálnych prejavoch aktuálne platný katechizmus píše ako o „svojou vnútornou povahou nezriadených“.
Nie je úplne nevyhnutné, aby cirkev akceptovala nejaký typ oficiálnych, štátom uznaných zväzkov gayov a lesieb. Postačí, ak ich prijme ako rovnocenných partnerov v dialógu.