Nikdy napríklad verejne nepochybovala o tom, že sa kríza v eurozóne bude postupne riešiť spojenými silami všetkých zainteresovaných krajín. Európski a ázijskí lídri na svojom summite v talianskom Miláne však zažil inú, na medzinárodnej úrovni zatiaľ neznámu stranu najmocnejšej političky sveta.
Merkelová ani po viacerých stretnutiach s prezidentom Vladimirom Putinom nevidela takmer žiadny pokrok v rokovaniach o riešení rusko-ukrajinského konfliktu. Pritom sa jej podarilo zorganizovať stretnutie Putina s jeho ukrajinským protivníkom Petrom Porošenkom pod dohľadom hlavných európskych politikov.
Pred summitom mala veľké očakávania. Dokonca dúfala, že sa dosiahne dohoda medzi Ruskom a Nemeckom ohľadom spoločnej kontroly rusko-ukrajinskej hranice. Projekt však budú musieť z nemeckej strany zrušiť pre technické nedostatky vojenských lietadiel.
Najtrpkejšie pre ňu však iste bolo, že v Miláne musela čakať štyri hodiny na stretnutie s Putinom. Ruský prezident tým jednoznačne ukázal, že v súčasnosti vôbec necíti rešpekt voči špičkovej reprezentantke ekonomicky najsilnejšej krajiny Európskej únie.
Jeho symbolické gesto bolo o to ponižujúcejšie, že Berlín a Moskva ani v čase nástupu sankcií nepretrhli úzke vzájomné vzťahy. Nepochybne najmä preto, lebo pre množstvo nemeckých investorov v Rusku už dávnejšie rozbehlo pomerne intenzívnu hospodársku spoluprácu.
Kancelárka chcela na vrcholnom stretnutí upevniť svoju pozíciu ako hlavná sprostredkovateľka dialógu medzi Západom a Ruskom. V posledných mesiacoch v tejto úlohe vystupovala pomerne presvedčivo. Nik zo západných lídrov netelefonoval s ruským prezidentom tak často ako práve ona. Teda sa dá tvrdiť, že zatiaľ bola z Putinovho pohľadu dosť dôveryhodnou partnerkou.
Okrem toho vedela jemným spôsobom presadiť hodnovernú európsku cestu na mierové rozuzlenie konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou. Skončila tým aj dlhoročnú závislosť Nemcov od neraz nadmieru agresívnych postojov americkej strany.
Napriek tomu nevedela nájsť recept na to, aby sa Európania napríklad nemuseli báť výpadku zimných dodávok ruského zemného plynu. Teda Merkelová pri svojej nastávajúcej návšteve v Bratislave nebude môcť úplne zaručiť Slovákom solidaritu európskych krajín v prípade núdzového energetického režimu.
Nik neočakáva od nemeckej kancelárky zázraky, ale západný svet ju považuje za poslednú a bežne aj úspešnú zábezpeku riešenia zložitých kríz. V Miláne však videl bezradnú političku. Tým môžu dostať zelenú obavy, že sa konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou rozšíri aj do Európskej únie.
Môžeme sa, hoci len povrchne, upokojiť tým, že Putin sám hovoril o pozitívnych, dokonca konštruktívnych rokovaniach s Merkelovou. Lenže situácia v Rusku sa neustále zhoršuje a jeho prezident bude mať čoraz slabšiu pozíciu. V posledných mesiacoch sa však nikdy nedalo predpovedať, čo Putin urobí pre to, aby sa dostal do centra pozornosti zahraničia, a zároveň si ponechal výrazný vplyv na svojich krajanov.
Merkelová o tom presne vie. Po tom, čo európski účastníci summitu nevedeli nájsť ani drobné kroky ako aspoň zmierniť, nieto vyriešiť rusko-ukrajinský konflikt, budú musieť čakať na ďalšie signály z Moskvy. To platí o to viac, že nemecká kancelárka viackrát vyzvala ruskú stranu, aby v tomto smere Moskva vystúpila ako prvá.
V minulosti sa najmocnejšia žena sveta necítila zle ani vo vyostrených situáciách, kde musela pohotovo reagovať. Európania preto môžu len dúfať, že Angela Merkelová dokáže bezradnosť z Milána premeniť na múdru diplomaciu.