Odpoveď sa nenachádza medzi hajlujúcimi mladíkmi, ktorí sú iba hlúpym prejavom problému. Podstata spočíva v tom, že neoľudáctvo sa čiastočne prelína s oficiálnou štátnou ideologickou doktrínou. Tá je nielen zjavná v rámci súčasného politického režimu, ale aj uzákonená. Dôvodom je, že medzi uvedeným ideovým smerom a súčasným neoliberalizmom sú určité prieniky.
Po druhej svetovej vojne víťazné ideológie západného kapitalizmu a socializmu vypracovali koncepty, ktoré mali slúžiť porovnaniu aktuálneho protivníka v studenej vojne s tým bývalým. Stotožnenie kapitalizmu označovaného ako imperializmus či socializmu premenovaného na komunizmus s politikou Tretej ríše prinášalo ideologický profit. Z troch novodobých systémových doktrín – fašizmu, liberalizmu a socializmu – potom logicky vyzerala ako najhumánnejšia, západnými či východnými ideológmi obhajovaná ľudová alebo liberálna demokracia.
Túto ideologickú konštrukciu seriózna politická veda odmietla. Je pravda, že fakticky totalitné zriadenia sa vyskytli na strane „liberálneho“ kapitalizmu aj „reálneho“ socializmu. Ako príklady sa uvádzajú Spojené štáty ešte v druhej polovici 19. storočia či stalinistický Sovietsky zväz. Ani studená vojna sa neviedla medzi demokratmi a nedemokratmi. Uzavretosť režimov niektorých západných štátov by často smelo konkurovala tomu v Československu. Ale iba fašizmus mal ako jediný totalitu doktrinálne ukotvenú a intenzita jeho represivity či agresivity nemá obdobu.
Uvedená ideologická konštrukcia po studenej vojne nezanikla. Vo viacerých krajinách strednej Európy sa stala oficiálnou ideológiou a u nás je dokonca uzákonená. Naše zákony stanovujú aj to, že režim po roku 1989 je „sloboda a demokracia“, že obdobie socializmu je „komunizmus“ a táto epocha sa normatívne stavia na jednu úroveň s fašizmom. Zákon definuje aj to, že studená vojna bola bojom „demokratických mocností“ proti „komunizmu“, ktorý sa u nás skončil presne 17. novembra 1989. Túto líniu vidno aj vo vytváraní politického priestoru pre neoľudákov. Často tými, čo pokrytecky hovoria čosi o slobode a demokracii.
Neoľudáctvo dostalo zelenú aj vďaka svojmu ideovému prelínaniu s vládnucim neoliberalizmom. Neoľudáci a neoliberalisti sa zhodnú okrem iného i v snahe o normatívne porovnanie socializmu s fašizmom. V krajnej podobe ešte horšie vykreslenie socializmu. Jedným to prináša zisk, lebo okrajový extrémistický smer stavia na úroveň názoru, ktorý je podstatne populárnejší a spoločensky akceptovaný. Profit tých druhých spočíva v diskreditácii značne rozšíreného systémového antikapitalizmu.
Ďalší dôvod, prečo dostali neoľudáci zelenú, tkvie v tom, že ak sú systémovo-kritické názory, ktoré v karikatúrnej podobe občas pohrobkovia slovenského vojnového štátu prezentujú, spájané s extrémizmom, systémovú kritiku to diskredituje. Nebezpečenstvo pre demokratický spoločenský systém nepredstavujú extrémisti, ale umiernené, no dôsledne antisystémové názory.
Uvedený vzťah ťažko oddeliť od toho, že nedávno došlo fakticky k otvoreniu politického systému pre spomenutý extrémistický smer. Ak by istý Marian Kotleba nedostal v niektorých systémových médiách priestor, o akom sa iným ani nesníva, županom by sa nestal. Málokto by si ho všimol. Ak by bol systém rovnako otvorený pre iné podobne relevantné názorové smery, v ich množstve by zanikol.