Vo východných regiónoch uspel Opozičný blok. Ukrajina teda zostáva územne rozdelená, pričom veľká časť voličov na východe zostala doma. Nízka volebná účasť predstavuje negatívny signál osobitne v čase, keď krajina prežíva najvážnejšiu krízu svojej štátnosti od roku 1991.
Paradoxne, silnejšie zastúpenie protimajdanovskej opozície v parlamente by posilnilo legitimitu elít, ktoré sa dostali k moci po Majdane, lebo by bolo signálom, že aj občania z východu Ukrajiny akceptovali nové pravidlá hry. Rozumným krokom v záujme stabilizácie štátu by teda bolo zapojiť do budúcej vlády aj predstaviteľov východných regiónov.
Volebná účasť však nebola veľmi vysoká ani v tradične prozápadných oblastiach. Vyplýva to jednak z únavy občanov, pohltených starosťami o každodennú existenciu, ale aj sklamaním z ponuky, ktorá nepriniesla nové prístupy. Proprezidentský blok Petra Porošenka spôsobom svojho vzniku ani personálnym obsadením predstavuje iba ďalší variant personalistickej „strany moci“, prepojenej so štátnymi orgánmi a oligarchickými zoskupeniami. V prípade zmien personálnych preferencií svojich lídrov alebo sponzorov s vysokou mierou pravdepodobnosti z ukrajinskej politickej scény zmizne rovnako ako v minulosti Juščenkova Naša Ukrajina či napríklad janukovyčovská Strana regiónov. Niečo podobné sa môže stať Ľudovému frontu Arsenija Jaceňuka a strane Baťkivščyna, vedenej expremiérkou Juliou Tymošenkovou, ktorá je iba odleskom jej niekdajšej slávy.
Nielen opoziční nástupcovia Strany regiónov, ale aj postmajdanovské sily pravdepodobnej budúcej koalície sú geneticky zakotvení v oligarchickom systéme, ktorý v kultivovanejšej, no i chaotickejšej podobe prežil „oranžovú revolúciu“ pred desiatimi rokmi, aby napokon zdegradoval do pokusu o polokriminálnu diktatúru Viktora Janukovyča. Už v súčasnosti je očividné, že oligarchické skupiny, medzi inými majiteľ najväčšej ukrajinskej banky a gubernátor Dnepropetrovska Ihor Kolomojskyj, využívajú vojnu a súčasný chaos na vlastné obohatenie.
O tom, že zmeny na Ukrajine nebudú rýchle ani jednoduché, svedčí aj to, že voľby prebehli podľa volebného zákona, ktorý presadil ešte Janukovyč, pri zachovaní jednomandátových obvodov. Existujúci volebný systém pred rokom 2004, ale aj v roku 2012 vytváral priestor na korumpovanie poslancov a na nepredvídateľné preskupovanie v parlamente.
Alternatívou elitám, spojeným s minulosťou, ktoré sa na rozličných úrovniach podieľali na etablovaní systému, ktorý Ukrajinu priviedol do občianskej vojny, tak predstavuje azda iba nové zoskupenie Svojpomoc, vedené ľvovským primátorom Andrijom Sadovým. Jeho výsledok odzrkadľuje dopyt po zásadnejších zmenách v politike. Samozrejme, aj v jeho prípade treba byť opatrný, keďže iný ukrajinský politik, Serhij Tihipko, sa javil podobným prísľubom v prezidentských voľbách v roku 2010, aby napokon podporil janukovyčovský tábor. Prísľubom zmeny nie je ani populista Oleh Liaško. Nielen pre svoje kriminálne aférky, ale aj preto, že k tomuto novému hovorcovi radikálneho nacionalizmu majú blízko niekdajší projanukovyčovskí oligarchovia, napr. Valerij Choroškovskyj.
Ukrajina nepotrebuje iba zmenu politických elít, potrebuje zásadnú zmenu pravidiel vo vzťahu medzi občanom a štátom a vo vzťahoch medzi biznisom a štátom. V opačnom prípade občania budú hľadať iné alternatívy na uskutočnenie svojich záujmov a krajina bude doslova aj teritoriálne rozparcelovaná medzi jednotlivé oligarchické klany. Ukrajina potrebuje dlhodobý pakt naprieč politickým spektrom, ktorý by definoval charakter ukrajinskej štátnosti a nový, inkluzívny občiansky nacionalizmus. Napriek častým ústavným zmenám v skutočnosti Ukrajina iba s malými modifikáciami prevzala štátne inštitúcie niekdajšej sovietskej republiky. Ich zlyhávanie sa ukázalo pri ovládnutí štátu oligarchickými skupinami aj pri ich neschopnosti brániť celistvosť krajiny. Politické špičky zatiaľ nepresvedčili, že by boli podobnej zásadnej zmeny schopné. Naozajstný reštart teda Ukrajinu ešte len čaká.
Neoliberálne reformy, ktorými jej Západ podmieňuje pomoc, však môžu mať presne opačné dôsledky. Môžu iba posilniť faktickú privatizáciu štátnych inštitúcií, hoci Ukrajina práve naopak potrebuje svoju štátnosť vrátane štátnych inštitúcií budovať prakticky odznova. Navyše prispejú k ešte väčšiemu rozdeleniu už beztak spolarizovanej spoločnosti. Pokiaľ EÚ jasne nedeklaruje, ako si predstavuje budúcnosť svojich vzťahov s Ukrajinou, zmeny nad Dneprom budú iba polovičaté a tehotné novým Majdanom, resp. eskaláciou občianskej vojny.