Verejnosti je známy prípad, keď vrah usmrtil obeť tak, že najmenej 19-krát ju bodol nožom do hrudníka. Potom mŕtvolu autom odviezol na odľahlé miesto, kde ju zahrabal do zeme. Za tento čin ho prvostupňový súd odsúdil na osemročný trest odňatia slobody, ktorý mu odvolací súd znížil na päť rokov! Dospel totiž k záveru, že v čase činu mal páchateľ pod vplyvom afektu podstatne zníženú príčetnosť. Spomínané odôvodnenie je však problematické. Afekt ako osobitný duševný stav páchateľa v čase činu môže totiž zmierňovať trestnú zodpovednosť iba vtedy, ak náhle vznikol ako odvetná reakcia na protiprávne násilie alebo hrubú urážku od iného. V tejto kauze to tak nebolo. Všetky okolnosti naznačujú, že brutálny vrah konal s vopred uváženým úmyslom, ktorý vyjadruje vyšší stupeň zavinenia. V trestnom práve sa preto pokladá za nebezpečnejší než úmysel náhle vzniknutý v afekte.
Pokiaľ pri rozhodovaní o treste sa náležite nehodnotí skutočný duševný stav páchateľa v čase činu a v nadväznosti naň povaha úmyslu, stierajú sa rozdiely medzi trestami ukladanými obzvlášť nebezpečným vrahom a trestami, ktoré sa uložia páchateľom za delikty spáchané v afekte. Napríklad páchateľka počas hádky druha v afekte bodla raz nožom do ramena tak nešťastne, že zasiahla tepnu. V dôsledku toho vykrvácal a po chvíli zomrel. Za to jej prvostupňový súd uložil trest v odňatia slobody až na 21 rokov! Odvolací súd ho síce znížil na 10 rokov, no aj ten je podstatne prísnejší ako trest uložený páchateľovi za vraždu spáchanú obzvlášť surovým spôsobom.
Veľké rozdiely v trestoch u odsúdených, ktorí spáchali trestný čin približne rovnakej kategórie, evokujú vo verejnosti dojem z nadržiavania či zo zaujatosti a krajnej nespravodlivosti. Preto je nielen vhodné, ale aj výsostne potrebné ohľadom zákonnosti a spravodlivosti takýchto rozhodnutí polemizovať aj na stránkach mienkotvorných denníkov.