Prezident Andrej Kiska poslal referendové otázky o obmedzení práv LGBT menšiny na Ústavný súd a ten aspoň tú najviac protiústavnú skutočne stopol. Vyvolávači duchov stredoveku teda dostali jasnú príučku a verejnosť signál, že je to celé pofidérny projekt.
A tu zrazu ten istý Kiska, ktorý mal pochybnosti o ústavnosti otázok, ktorý nespočetnekrát opakoval, že bude prezidentom všetkých a ktorý je sám rozvedený a druhýkrát ženatý, vyhlási, že je „konzervatívec“ a s oklieštením práv LGBT menšiny súhlasí. Otázku, či je otvorenie inštitútu manželstva i párom rovnakého pohlavia konzervatívne, lebo zvýši počet uzavretých sobášov, alebo liberálne, lebo dospelí ľudia sami najlepšie vedia, s kým chcú žiť, nechajme teraz bokom. Prezident by predsa len neheterosexuálnej menšine doprial registrované partnerstvo.
Spýtajme sa však, aký je zákaz adopcií a výchovy detí pármi rovnakého pohlavia: konzervatívny, homofóbny? V prípade slovenského prezidenta a mnohých pravicových intelektuálov, ktorí síce blahosklonne doprajú LGBT menšine registrované partnerstvo, no určite bez detí, je to najmä hlúpe. Nevedomosť, neinformovanosť a neskúsenosť sa tu vydávajú za názor alebo dokonca za argument. Vraj to pre tie deti nie je dobré, vraj nevieme, aký to na ne bude mať vplyv, veď je to experiment na ľuďoch, sociálne inžinierstvo… Skutočne? Skutočne nevieme, ako žijú a vyrastajú deti v LGBT rodinách? Samozrejme, že vieme. Ak by sa nám už nechcelo (a to by sa ľuďom, ktorí chcú svojim spoluobčanom radiť, ako hlasovať, chcieť malo) čítať množstvo relevantných výskumov, stačí sa spýtať susedov. V členských krajinách Európskej únie, napríklad Dánov, ktorí už pred vyše 25 rokmi zaviedli registrované partnerstvá. Áno, čítate správne, v Dánskom kráľovstve stihli legalizovať zväzky párov rovnakého pohlavia skôr, ako sme sa my stihli zbaviť tzv. reálneho socializmu. Prípadne Holanďanov, Belgičanov, Švédov alebo Nórov. Vo všetkých týchto štátoch žijú tisícky detí s rodičmi jedného pohlavia, dlhé roky. Niektoré z nich sú už dospelé a majú vlastné rodiny a deti.
Adopcie detí pármi rovnakého pohlavia nespôsobili negatívne spoločenské javy. Vlastne žiadne spoločenské javy okrem poklesu počtu opustených detí. Život v LGBT rodinách na ne nemal žiaden – negatívny ani pozitívny vplyv. Percentuálny podiel sexuálnej orientácie je presne rovnaký ako v akýchkoľvek iných rodinách. Rovnako ako je percento fanúšikov hokeja či vážnej hudby.
Referendum bude, no bude asi neplatné. Manipulatívne tvrdenia náboženských extrémistov, ktoré majú s otázkou spoločný len otáznik za posledným slovom vety, totiž pre väčšinu nebudú stáť za odpoveď. Sme možno konzervatívny národ podozrievavý voči novotám, no nemáme ani radi, ak z nás niekto robí hlupákov za naše vlastné peniaze.
Čo však ostane ako pachuť, budú výroky hlavy štátu a mnohých intelektuálov o zákaze adopcií. Ľudí, od ktorých je legitímne očakávať presný opak – rozbíjanie predsudkov, zvyšovanie informovanosti tej časti verejnosti, ktorá po Škandinávii a Beneluxe necestuje a na čítanie vedeckých výskumov či zahraničnej tlače nemá čas.
Možno by s tými akciami „za rodinu“ bolo treba začať od najzraniteľnejších a bojovať za práva opustených detí na vlastnú rodinu. To by potom úmysly všelijakých aliancií i výroky prezidenta, že je pre všetkých, boli podstatne uveriteľnejšie.