Po mediálnej masáži, ktorú predvádzal Bild, sa však nemožno veľmi čudovať. Bulvárny denník dával jasne najavo svoju zaujatosť. Dva dni po víťazstve lídra Syrizy Alexisa Tsiprasa priniesol na titulnej strane výpočet všetkého, čo budúci premiér sľúbil voličom.
Autori ani v najmenšom nemali v úmysle prispieť k vecnej diskusii o budúcich dôsledkoch aktuálneho politického vývoja v Aténach pre Berlín. Namiesto toho sa v ich textoch odzrkadľovali výlučne predsudky Nemcov voči Grékom. Ani tzv. seriózna tlač nevybočila zo zažitých stereotypov. Napríklad liberálny hospodársky denník Handelsblatt vyrukoval s tým, že nová grécka vláda čoskoro vyhlási krízový stav. V diskusii zaznelo iba pár hlasov, ktoré boli voči Tsiprasovi zmierlivé.
Komentáre nemeckých novinárov majú viacero spoločných rysov. Odzrkadľuje sa v nich prehlbujúca priepasť medzi obomi krajinami. Kancelárka Angela Merkelová je pre bežného Gréka stelesnením jeho zhoršujúcich sa životných podmienok. Gréci zase ostávajú pre väčšinu Nemcov vzorom lenivosti a politiky založenej na klamstve.
Pritom v Grécku sa iba málo hovorí o tom, že iným štátom v Európskej únii sa šetrenie výrazne oplatilo. V Nemecku zase bolo málo počuť o pokroku, ktorý bývalá vláda v Aténach dosahovala pri uskutočňovaní ďalekosiahlych reforiem. Pritom aj iné krajiny sa usilovali poučiť z gréckych skúseností. Napríklad Portugalci intenzívne debatovali o tom, aké opatrenia treba prebrať z Grécka na riešenie vlastnej rozpočtovej krízy.
Ide o oveľa viac ako iba o dlhodobé nedorozumenie medzi dvoma štátmi EÚ. Grécka ani nemecká vláda nenašli perspektívny spôsob zaobchádzania so spoločnou európskou menou. Grékom sa pomstila ich ľahostajnosť, na ktorú dnes doplácajú všetci členovia eurozóny. Nemci zasa nesú zodpovednosť za tento vývoj tým, že kedysi dali zelenú vstupu Grécka do eurozóny. A to napriek tomu, že zodpovední finančníci i politici boli informovaní o skutočnej rozpočtovej situácii v Helénskej republike.
Teraz vidíme, že sa Merkelovej politika prísnych úsporných opatrení vypláca iba v určitom časovom horizonte. Situácia nie je uspokojujúca ani v Nemecku, lebo sa ako najväčšie európske hospodárstvo výrazne nakazilo krízou. Zároveň sa euro voči ostatným svetovým menám postupne oslabuje. V súčasnosti to zažívame v súvislosti so švajčiarskym frankom. Reakcie na politiku Švajčiarskej národnej banky sú rôzne. Bankári v Zürichu sa však márne snažili o dlhodobo stabilný výmenný kurz. Na slabé euro doplatia najviac tie štáty únie, ktoré ešte nie sú členmi eurozóny.
Je teda najvyšší čas, aby v Berlíne začali premýšľať o zmene dlhoročnej Merkelovej politiky, ktorá vraj doteraz nemala alternatívu. Možno nápady na riešenie krízy v eurozóne nie sú inovatívne, no zrejme ich treba nájsť, aby nedošlo k nezvládnuteľným napätiam v celej Európe. Cezhraničné kooperácie protiislamistického hnutia PEGIDA môžu byť prvým znakom takého vývoja. Určite sa nedalo pokračovať po ceste predchádzajúcich gréckych vlád. Ale ani vyzývať ostatné krajiny na ustavičné šetrenie, ako to už roky robieva Merkelová. Európa sa musí vnútorne spacifikovať, aby vedela seriózne odpovedať na spoločné výzvy, ako sú silnejúci prúd utečencov zo zahraničia alebo vzťah k iným náboženstvám.
Treba rozumne reagovať na postoje nemeckej opozície, ktorá víta Tsiprasovo víťazstvo ako skvelú šancu na nový, konštruktívny začiatok v eurozóne. Výsledok gréckych volieb je fackou Merkelovej. Kancelárka bude preto môcť bodovať v Grécku iba vtedy, ak využije príležitosť na perspektívny kompromis.