Uniknuté emaily a údaje o vyše stotisíc zákazníkoch HSBC dokladajú, ako sa pod rúškom bankového tajomstva ponúka porušovanie zákonov. Bankári neváhali klientom priamo radiť, akými spôsobmi sa dajú obchádzať daňové úrady, a vytvárali pre nich čierne kontá, na ktoré si skryli príjmy a zisky pred zdanením.
Mnohí zákazníci si zo švajčiarskeho konta prišli vyzdvihnúť státisíce dokonca v hotovosti a odviezli ich alebo poslali domov poštou, aby ich nemuseli priznať. Banka pomáhala klientom vytvárať aj eseročky v daňových rajoch a na ne vytvárať ďalšie kontá, ktoré sa pri troche šťastia neobjavia nikdy v žiadnom daňovom priznaní.
Zo zverejnených informácií vyplýva, že HSBC sa dobre stará aj o účty a transakcie klientov podozrivých z korupcie, obchodníkov s drogami, so zbraňami, s krvavými diamantmi, drogových kartelov alebo poradcov a rodinných príslušníkov afrických diktátorov. Napriek tomu, že je podľa zákona povinná preverovať účty podozrivých osôb.
Bankové tajomstvo vo Švajčiarsku a v iných krajinách teda funguje dvojako. Priťahuje tých, čo porušujú zákon, a zároveň ponecháva bankám priestor pre pokútne aktivity. To, čo sa darí HSBC, vlastne zotiera hranice medzi bankovníctvom a medzinárodnou kriminalitou. Práčka špinavých peňazí a skrýša pre nezdanené poklady. Čerešničkou na torte je odhalenie, že konto cez pokútnu eseročku registrovanú v Paname s hodnotou piatich miliónov libier vlastnil i samotný šéf HSBC Stuart Gulliver. Tento rok by mal dostať bonus vo výške 7,5 milióna libier za úspešné vlaňajšie obchody.
Kto mal v HSBC čierny účet a kto dostával rady ako neplatiť dane? Biznismeni, celebrity, politici, športovci, boháči. Systém, v ktorom funguje finančný kapitál, je zložitý, ale logika pomerne priamočiara: bohatí robia všetko pre to, aby si udržali čo najväčšiu časť zisku a neplatili dane. A darí sa im, dane platia tí, čo nemajú tajné účty v Ženeve ani na Kajmanoch a dane im automaticky z neveľkej mzdy strhne zamestnávateľ.
Nejde pritom o odrobinky. Podľa konzervatívnych odhadov leží v daňových rajoch vyše 21 biliónov dolárov, to je viac ako objem americkej a japonskej ekonomiky dohromady. Preto neprekvapuje, že štáty musia šetriť, samozrejme, na úkor občanov, na službách, zdravotníctve, školstve, dôchodkoch…
To je však ľuďom s nepriznanými švajčiarskymi kontami jedno: so svojimi „úsporami“ nebudú potrebovať verejné služby, už teraz navštevujú súkromné kliniky a na penzii budú poberať dividendy. Svet sa pomaly, ale isto delí na superbohatých, ktorí sa na ničom nechcú podieľať, žijú v megavilách obohnaných múrmi, a tých, čo – či chcú, alebo nie – participujú na chode spoločnej veci menom štát.
Aké si z uniknutých dát môžeme zobrať ponaučenie? Je najvyšší čas prestať sa tváriť, že tu stoja iba dobrí podnikatelia verzus zlý štát. To, čo potrebujeme, sú silnejšie nadnárodné regulácie, koniec daňových rajov, efektívne vyberanie daní od veľkých firiem a milionárov a to, aby za ekonomickú trestnú činnosť išli zodpovední konečne sedieť.
Môžeme donekonečna ukazovať prstom na chudobných a nezamestnaných, čo sa boria v sociálnych problémoch. Tí naozaj neprispôsobiví, neochotní prispôsobiť sa zákonom a pravidlám, ktorí odmietajú akúkoľvek spoločenskú zodpovednosť, sú schopní urobiť všetko pre to, aby zo svojich miliónov nemuseli ani centom splatiť svoj spoločenský dlh za funkčný štát.