Na dôvažok zaznel ešte záver, podľa ktorého, ak plénum nedokáže zjednotiť právne názory druhého a tretieho senátu, tak platí rozhodnutie a právne názory senátu, ktorý rozhodol skôr, teda tretieho senátu.
Viem, téma nevymenovaných kandidátov na sudcov Ústavného súdu nie je čítanie na dobrú noc. Chápem, že objasniť postupy a rozhodnutia nášho Ústavného súdu je tvrdým orieškom aj pre ľudí, ktorí sa profesionálne venujú ústavnému súdnictvu. Ale všetko má svoje limity. Azda aj preto som sa rozhodol zareagovať.
Prelistoval som si, naozaj pozorne, ústavu, zákon o Ústavnom súde, pozrel som niekoľko posledných kníh o ústavnom procese, ale nikde som nenašiel ústavnú alebo zákonnú normu, ktorej uplatnenie by znamenalo dôsledok viazanosti senátu Ústavného súdu právnym názorom iného senátu len preto, že plénum nedokázalo rozhodnúť o zjednotení názorov. A bez výslovnej opory v ústave alebo v zákone nie je možné takýto dôsledok vyvodiť ani pripustiť. Alebo pre Ústavný súd článok 2 ods. 2 Ústavy SR neplatí?
Ide totiž o vskutku vážnu vec. Takýmto vymysleným dôsledkom zlyhania pléna zjednotiť názory dvoch senátov sa vlastne nahrádza vôľa troch členov iného senátu. Ba, v extrémnom prípade, by taký dôsledok mohol znamenať, že ak jeden senát rozhodne, tak v rovnakých veciach ostatné senáty (teraz dva, predtým tri) musia len prevziať jeho nález a odôvodnenie. A to je už šesť, respektíve deväť sudcov, ktorí by takto nesmeli slobodne prejaviť svoj právny názor.
Nesmeli by slobodne hlasovať nie preto, že by boli viazaní záväzným právnym názorom pléna Ústavného súdu, ale iba právnym názorom iného senátu v dôsledku náhodnej okolnosti. Zhodou okolností tento senát dokázal skôr rozhodnúť. Pritom zákon o Ústavnom súde je jasný. Senát je v ďalšom konaní viazaný iba uznesením pléna. Ani slovko o viazanosti právnym názorom iného senátu.
Opäť ťažký, málo zrozumiteľný text. Uchýlim sa teda k malému príkladu. Predstavme si teraz na chvíľku, napokon je to v skutočnosti reálne, že skôr by rozhodol druhý senát, ktorý by sťažnostiam nevymenovaných kandidátov nevyhovel. A tretí senát, hoci by už mal vykryštalizovaný názor, by musel, po neúspešnom zjednocovaní právnych názorov plénom, prevziať závery druhého senátu a tiež nevyhovieť zostávajúcim trom sťažovateľom.
Táto špekulácia len dokazuje, že o úrovni ochrany základných práv by sa podľa všetkého malo rozhodovať na základe princípu, kto skôr príde, ten skôr melie. Bez ohľadu na ústavu, zákony, skutkový stav. Stačí, ak je senát akčný, rýchly, odmietne všetky návrhy účastníkov a rozhodne, hoci aj bez jasného odôvodnenia. A po nezjednotení právnych názorov senátov plénom môže sláviť presadenie vlastného názoru.
Nezdá sa vám, že to je nepatričné pre vrcholový súdny orgán ochrany ústavnosti? Pretekať sa, namiesto uvážlivého posudzovania komplikovaných otázok ochrany základných práv? Ochrana základných práv v členskom štáte Európskej únie a Rady Európy by takto vyzerať asi nemala. Postavená na náhode rýchlejšieho postupu a rozhodnutia niektorého senátu Ústavného súdu by určite viedla k právnej neistote, ťažkej predvídateľnosti rozhodovania Ústavného súdu a k deformácii jeho poslania.