Vláda v Berlíne považuje takéto požiadavky Atén za pritiahnuté za vlasy. Podľa nej sa Grékom už minuli rozumné argumenty v spore o ozdravení ich verejných financií. Analytické centrum nemeckého parlamentu však nedávno uverejnilo štúdiu, podľa ktorej by Gréci mali šancu získať od Nemecka približne 500 miliárd eur, keby podali proti nemu oficiálnu žalobu.
Na prvý pohľad to vyzerá ako vyostrenie dlhodobej hádky medzi dvoma členskými štátmi Európskej únie. Oba však majú jasne rozdelené úlohy. A to podľa toho, ako sa posudzuje ich rola v prepuknutí krízy v eurozóne. Grékom vraj hrozil štátny kolaps, a tak sa stali hlavnou príčinou všetkých nasledujúcich problémov. Naopak, Nemci mali a majú na mysli výlučne záchranu celej Európy, a preto uviedli do života prísnu úspornú politiku.
Ešte nedávno sa mnohým ľuďom páčila takáto interpretácia, lebo nebolo treba diskutovať o vážnych problémoch tzv. etablovaných krajín. Medzičasom sme však zistili, že je alarmujúco vysoký počet členských štátov EÚ, ktoré nevedia zvládnuť svoju hospodársku situáciu. Medzi ne patrí aj Francúzsko. Tým, že Francúzi sa zatiaľ spolu s Nemcami považujú za motor európskej integrácie, príliš jednoduché vysvetlenie krízy v eurozóne už nesedí. Ono nesedelo ani predtým, no vtedy bolo vhodné vzhľadom na všeobecné rozhorčenie nad situáciou v Grécku.
Teraz však veľa ľudí prestáva veriť rečiam o nezodpovedných Grékoch a dobromyseľných Nemcoch. Nájdeme ich dokonca i v Nemecku. Minulý týždeň takmer všetky hlavné nemecké médiá debatovali o tom, v čom by sa vláda v Berlíne mala poučiť zo sporu o odškodnení Grécka.
Je veľmi zaujímavé, že všetci našli dobré argumenty v prospech toho, že Nemecko má povinnosť zaplatiť miliardy eur Aténam. Súčasne sa však zhodli aj na tom, že ani taká bohatá krajina nemá dostatok prostriedkov na to, aby takúto pohľadávku vyrovnala bez toho, že by sa Európa dostala do ešte horšej ekonomickej situácie. Veď blahobyt starého kontinentu závisí najmä od funkčného nemeckého hospodárstva. Okrem toho Nemci majú strach, že sa znova začne diskutovať o odškodnení aj takých krajín, ako je Poľsko či Rusko, ktoré pod nacistickým terorom priniesli najväčšie obete.
Posolstvo z tejto diskusie je všetkým jasné. Nemcom sa ekonomicky darí aj preto, lebo nikto nemá záujem ich oslabovať. Ale práve preto by mali Nemci prestať s neustálym poučovaním ostatných členov únie o údajne zodpovednom hospodárení.
Podľa liberálneho denníka Die Welt také správanie svedčí o tom, že takýto typ politiky sa mohol považovať za progresívny v časoch nemeckého cisárstva pred prvou svetovou vojnou, ale nie v súčasnosti. Vláda v Berlíne by si teda mala zásadne premyslieť, ako vystupovať voči európskym partnerom. Skromnosť je príkazom doby.
Socialistický denník Neues Deutschland interpretoval debatu radikálnym, no populárnym spôsobom. Gréci vraj odhalili hranice nemeckého velikášstva a rozbehli novú potrebnú formu diskusie o budúcnosti eurozóny i celej únie.
V tom je určitá pravda. Nemecká úsporná politika zrejme neprispievala k ozdraveniu verejných financií v celej Európe. Profitovali z nej iba niektoré krajiny, v prvom rade samotné Nemecko. Tam teraz registrujú najvyšší počet zamestnancov po druhej svetovej vojne. Extrémna hospodárska nevyváženosť v Európe je však zlým predpokladom serióznej debaty o novom, spravodlivom rozdelení moci na našom kontinente.
Projekt mierovej a silnej Európy sa ocitol v slepej uličke. O to smutnejšie je poznanie, že už zrejme Európania nemajú dosť síl, a preto ani vôľu rozmýšľať o východisku.