Napriek tomu sa stále hovorí o „reformách“. Naozaj k nim došlo? Vari sa dajú masívna chudoba, dlhodobá nezamestnanosť a prepad ekonomiky o viac ako štvrtinu považovať za reformy? V čom sa zlepšila štruktúra gréckej ekonomiky? Naozaj došlo k narovnaniu daňového mixu a lepšiemu daňovému výberu? K tomu sa hlási až nová grécka vláda Syrizy. Pre tie predchádzajúce bolo jednoduchšie – medzinárodne Trojkou podporované – zbedačovať obyvateľstvo a ukotviť krajinu v trvalej stagnácii. Bolesť pre bolesť v kombinácii s ekonomickou iracionálnosťou, ktorej v rámci eurozóny dominujú nemecké postoje.
Nemá zmysel spisovať zoznam, kto všetko kritizuje nemeckú politiku orientovanú na vytváranie čoraz väčších (už 2,5-násobne väčších ako Čína) prebytkov obchodnej bilancie. Joseph Stiglitz na ekonomickom fóre v Ríme s iróniou sebe vlastnou konštatoval, ako si eurozóna politikou škrtov ničí svoj budúci potenciál. Súčasná eurozóna sa zakladá na zmesi nezmyselnej politiky, ktorá nemôže a nebude fungovať. Nerieši sa totiž príčina jej chybného fungovania: odlišná štruktúra jednotlivých ekonomík v spojení s tým, že nástroje na dobiehanie sa výrazne obmedzujú. Štrukturálne slabšie krajiny sa tak môžu do eurozóny integrovať len na báze dlhodobej stagnácie.
Možno namietnuť, že Česko má inú, silne priemyselnú štruktúru a nenachádza sa geograficky na periférii EÚ, ale vedľa Nemecka. Ale aj Česko má veľkú potrebu zmeny a podobne ako Slovensko a ďalšie krajiny strednej Európy ho trápi vysoký odlev ziskov do zahraničia. Zdroje následne chýbajú na investície a mzdy.
Značný vplyv nadnárodných korporácií osobitne vo finančníctve fixuje ekonomiky v štádiu kolónie západných krajín. Spoločná mena nie je neutrálnym nástrojom blaha. Namiesto toho sa stala prostriedkom ekonomickej dominancie Nemecka, ktorý vyhovuje tamojším kapitálovým elitám. Politická ekonómia sa dá ignorovať, no to neznamená, že bude ignorovať ona nás.
Eurozóna potrebuje zásadnú zmenu, ktorá však nebude vyhovovať mocným aktérom. Porovnajme pokrok dosiahnutý v súvislosti s prísnosťou verejných výdavkov so zlaďovaním daní, respektíve v prvej fáze existencie daňových rajov vnútri eurozóny. Jean-Claude Juncker, ktorý pomáhal Luxembursko pretvoriť v špecifický daňový raj, je predsedom Európskej komisie. Európska solidarita sa plne prejavuje najmä medzi elitami, zatiaľ čo tí ostatní „smú“ znášať náklady.
Eurozóna je nestabilnou a veľmi nedokonalou hospodárskou a menovou úniou. Prípad Grécka a aktuálne úsilie Syrizy by mali byť veľkým varovaním, ale trochu inak, ako sa obyčajne myslí. Ukazuje limity možnosti aplikovať v pravde rozvojovú politiku pre krajinu, ktorá to zúfalo potrebuje.Ukazuje limity možnosti aplikovať v pravde rozvojovú politiku pre krajinu, ktorá to zúfalo potrebuje. Česko podobne ako Slovensko a ďalšie krajiny potrebuje rozvoj národnej ekonomickej štruktúry a čo najväčší manévrovací priestor pre hospodársku politiku.
Českí predstavitelia si sami obmedzujú priestor tým, že prijímajú procyklickú finančnú ústavu, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou skončí ako „fiškálny útes“ (fiscal cliff) USA, teda ako nástroj tlaku na vládu. Mali by sa znižovať sociálne výdavky výmenou za opakované navýšenie dlhovej hranice. Prijímať euro za súčasnej situácie v eurozóne znamená dobýjať sa do rozpadajúceho domu, kde vládne všeličo, len nie solidarita a rozumná ekonomická politika.
(Rozšírená verzia článku vychádza na blogu Kritická ekonómia.)