Politici z krajín v dlhoch sa ich príchodu bránia. Obyvateľstvo pod tlakom nezamestnanosti tiež nejaví nadšenie. Brusel požaduje prerozdelenie migrantov cez kvóty. Aktivisti a europoslanci vyzývajú otvoriť náručie. Odvolávajú sa na súcit, ľudskosť, solidaritu.
Prečo by však občania mali zrazu kypieť pochopením nad osudom ľudí vo vzdialených krajinách, keď málokoho trápi bieda i smrť v susedstve? Veď aj na Slovensku žijú státisíce ľudí pod hranicou chudoby. Mnohé deti vyrastajú bez vlastnej postele, dostatku jedla, hračiek. V rómskych komunitách žije 36-tisíc obyvateľov v chatrčiach a brlohoch. Bez prístupu k pitnej vode.
Len v Bratislave sa odhaduje počet bezdomovcov na štyritisíc. Ľudia bez ochrany obydlia sa stávajú obeťami prírodných živlov i vlastných spoluobčanov. Viacerých z nich upálili či ubili na smrť náckovia alebo výrastkovia pre zábavu. Ďalší zahynuli pri požiaroch provizórií, iní zamrzli alebo predčasne prišli o život bez lekára a liekov. Každoročne sú to desiatky ľudí, za dvadsať rokov ich boli stovky, ak nie tisíc.
Naši utečenci v rodnej krajine sú tiež bez majetku, práce, strechy nad hlavou i v ohrození života. Nikto však neorganizuje mítingy na ich záchranu.
Bytov sa stavia tri razy menej ako pred štyridsiatimi rokmi. V počte bytov na tisíc obyvateľov sme sa ocitli na chvoste krajín EÚ. Podpora bývania zo štátneho rozpočtu klesla od roku 2005 do roku 2013 na menej ako polovicu (z 2,39 na 0,99 percenta), podiel z HDP klesol z 0,55 na 0,36 percenta. V roku 2014 sa postavilo na Slovensku už iba 680 bytov do obecného vlastníctva. Udržovanie deficitu verejných financií v prijateľných medziach sa dosahuje aj na úkor najchudobnejších. Naši utečenci v rodnej krajine sú tiež bez majetku, práce, strechy nad hlavou i v ohrození života. Nik však neorganizuje mítingy na ich záchranu.
Neobstojí ani mechanické porovnávanie postavenia utečencov po okupácii Československa v roku 1968 s dneškom. Od nás odchádzali mladí, zdraví, nadpriemerne vzdelaní a kultúrne blízki ľudia do krajín v ekonomickej konjunktúre. Tam sa stali bez ťažkostí prínosom pre spoločenstvo príjemcov. Vnímanie solidarity sa takmer za polstoročie zmenilo. V súčasnosti sa zdôrazňuje zodpovednosť každého za svoj osud, progresívne dane z príjmu sa považujú za okrádanie úspešnejších a nemajetní sa označujú za lenivcov či nezodpovedných, ktorým treba pomáhať len dobrovoľne v rámci charity. Ťažko možno žiadať iný vzťah k nešťastníkom z cudziny. Alebo sa treba uspokojiť s prístupom slovenských veriacich, ktorí navrhujú zachraňovať iba prenasledovaných kresťanov.
Výzvy EÚ na prijatie utečencov môžeme odďaľovať tak, ako ignorujeme napr. odporúčania OECD na zavedenie dane z dedičstva či reálne dane z nehnuteľností a zvýšenie solidárnosti v spoločnosti. Isté je len jedno: kým sa budú spory vo svete vybavovať bombardovaním a míňaním peňazí na zbrojenie miesto financovania vzdelávania a obmedzovania biedy, z krajín s populačnou explóziou budú prúdiť čoraz hustejšie húfy utečencov. Na ich príchod by sme sa mali pripraviť. Inak bude sociálne napätie po ich umiestnení rásť.
V prvom rade by sme mali začleniť do spoločnosti našich domácich utečencov. Tých bez majetku, práce, obydlia, v ohrození zdravia i životov. Vzdelávať ich deti a najmä im pomôcť ku streche nad hlavou. A nielen im. Veď postavenie ľudí s nízkymi mzdami či z ostatných znevýhodnených sociálnych skupín nie je oveľa lepšie.
Nebude to jednoduché. Taliani sa sťažujú, že ich jeden utečenec z Afriky stojí 40 eur denne. Naše sociálne dávky pre odkázaných dosahujú 62 eur na mesiac. Podľa názoru politikov by si z tejto dávky mali ušetriť aj na byt.