Piatkový masaker na tuniskej pláži znova pripomenul hrozbu teroristickej organizácie DÁIŠ (tzv. Islamský štát). Paradoxne, spôsob, akým bol teroristický útok uskutočnený, svedčí skôr o neschopnosti DÁIŠ-u v Tunisku sa uchytiť.
Či už je to spôsobené akcieschopnosťou tuniských bezpečnostných služieb, alebo celkovou orientáciou tuniskej spoločnosti, teroristický štát, presnejšie povedané, jeho ideológia, dokáže osloviť len jednotlivcov. Bohužiaľ, aj jednotlivec (či menšia skupina) dokáže spáchať zločin veľkých rozmerov.
Teroristov neporazia americké drony ani žiadne opatrenia európskych tajných služieb. Musia to urobiť občania moslimských krajín.
Arabská jar je v tom nevinne
V súvislosti s teroristickými útokmi sa skloňuje aj tzv. arabská jar. Jednoduché skratkovité uvažovanie naozaj takýto názor ponúka – pád stabilných diktatúr sa javí ako jasná príčina všetkých súčasných problémov regiónu. No nemýľme sa, nie je to tak. Diktatúry padli pre problémy, ktoré nedokázali riešiť. Ich pádom sa však problémy nevyriešili, skôr naopak.
V Tunisku sa arabská jar začala a Tunisko je jedinou krajinou, kde priniesla aj ako-tak uspokojivé výsledky. Vyhnanie diktátora, relatívne malé straty na životoch a niekoľko demokratických a slobodných (nesfalšovaných) volieb je naozaj úspech, ktorý sa nikde inde neopakoval. Najvýznamnejším úspechom tuniskej revolúcie však nebolo odstránenie diktátora, ale pokojná výmena vlády medzi umiernenými islamistami a sekularistami minulý rok.
To je to, čo možno nazvať úspechom, a to je zároveň dôvodom, pre ktorý nemá fanatizmus DÁIŠ-u v Tunisku širšie zázemie. Militantný islamizmus totiž vyrastá z pocitu ohrozenia. Umiernená islamistická opozícia v demokratickom režime je najlepšou poistkou proti radikalizácii islamisticky orientovanej časti spoločnosti.
Diktatúry sú tým najlepším spojencom džihádistov. Navzájom sa potrebujú – diktatúra bojom proti terorizmu ospravedlňuje potláčanie umiernenej opozície, militanti teror ospravedlňujú útlakom zo strany vlády.
Najdôležitejšie preto je, aby sa tuniská vláda nevydala cestou potláčania umiernenej islamistickej opozície. A to aj hrozí, lebo je to azda najrozšírenejšie odporúčanie z radov rýchlokvasených stredoeurópskych „geopolitológov“. No tým iba nahrá džihádistickým ideológom, ktorí práve radikalizáciu islamistov potrebujú vyvolať.
Ich cieľom totiž nie je iba bezhlavé vraždenie, ako si často nesprávne predstavujeme. Ide im o moc. V Iraku a Sýrii už túto moc získali, práve pre neschopnosť irackej a sýrskej vlády rozlišovať. Modus operandi je stále rovnaký – teroristickými útokmi vyvolať neprimerané reakcie, ktoré im následne budú nadháňať nových a nových stúpencov.
Teror je strach
Možno nemiestne treba spomenúť aj mieru nášho zdesenia. Aj s tým teroristi rátajú. Útok vo Francúzsku vyvolal možno najväčšie, kým ho neprekonalo zdesenie z tuniského útoku. No okrem Tuniska teroristi útočili v piatok aj v Kuvajte, Somálsku a Sýrii. Masová vražda desiatok (správy sa líšia od 50 do 150) členov mierovej misie Africkej únie v Somálsku teroristami z hnutia Šabáb zostala takmer nepovšimnutá.
Najväčší masaker uplynulého týždňa však teroristi z DÁIŠ-u spáchali v sýrskom meste Ain al-Arab. Čo ako bol útok v Tunisku odporný, nezabúdajme na jeden dôležitý fakt – drvivú väčšinu obetí teroristov tvoria moslimovia. Tí sú však zároveň aj v prvom slede boja proti DÁIŠ-u. Teroristov neporazia americké drony ani žiadne opatrenia európskych tajných služieb. Musia to urobiť občania moslimských krajín.