Ľudia, ktorí nám dnes klopú na dvere, už nie sú súčasťou nejakých abstraktných štúdií a scenárov. Toto je realita a výsledok výbušného kokteilu. Plody semienok s nálepkami ako geopolitika, emisie skleníkových plynov, exploatácia prírodných zdrojov či financovanie konfliktov. Kto seje vietor, búrku bude žať.
Publikovaný výskum Colina Kelleyho a jeho kolegov na štatistických údajoch dokazuje, ako zmena klímy generuje napätie. Nedostatok vody v úrodnom polmesiaci zeme v Sýrii, Iraku a Turecku zabil dobytok. Stúpli ceny potravín a 1,5 milióna vidieckeho obyvateľstva sa začalo sťahovať na predmestia sýrskych miest. To všetko po tom, čo už bola táto krajina preplnená utečencami z vojny v Iraku.
Kde nie je voda, nie je ani poľnohospodárstvo, nie je život, ani nádej. Sú len konflikty a migrácia. Zmena klímy je iba jedným z kamienkov do mozaiky. Ukazuje sa však, že je to dôležitý spúšťač, ktorého silu ešte pocítime. Nič tak spoľahlivo nezmobilizuje a neradikalizuje masy ako strata obživy a perspektívy.
Pred dvoma dekádami strážili železnú oponu samotní väzni systému. Dnes ju staviame z druhej strany. Cenou bude eskalácia násilia a fašizácia spoločnosti.
Rozbitie Iraku, Sýrie a Líbye sa prezentuje ako hollywoodsky príbeh o hľadaní slobody. Boj dobra zo zlom. Realita sveta je však oveľa komplikovanejšia. Západ, ku ktorému sa tak hrdo hlásime, namiesto toho, aby pomáhal riešiť vznikajúce konflikty, veselo prikladal polienka do ohňa lokálnych sporov. Ak mali tieto geopolitické hry nejaký cieľ, tak musí byť taký zahmlený, že mu už ani sami autori nerozumejú. Gándhí tvrdil, že cesta je cieľ. Pre takúto politiku je potom asi cieľom chaos a deštrukcia.
Možno z tohto popola niekto ryžuje diamanty, ale ich cena je nesmierna. Rozbombardované krajiny, mŕtvi na hraniciach a nová železná opona. Voľný pohyb v rámci EÚ berieme ako samozrejmosť. Neprekvapí, ak naň budeme o chvíľu spomínať ako dedovia na nostalgické časy, keď ešte jazdili do Viedne električkou.
Pred dvoma dekádami strážili železnú oponu samotní väzni systému. Dnes ju staviame z druhej strany. Cenou bude eskalácia násilia a fašizácia spoločnosti, ktorá bude akceptovať čoraz väčšie obmedzovanie ľudských práv za cenu „bezpečia“. Kto volá po tvrdej ruke a represiách, zvyčajne si neuvedomuje, že bič, čo pomáha pliesť, sa môže zajtra použiť aj na neho.
Prílev utečencov poskytuje muníciu na ďalšie okresávanie sociálneho štátu. Argument bude, že sa tu máme tak dobre, až sa sem každý tlačí. Buďte radi a buďte ticho! Paradoxne utečenci skutočne predstavujú konkurenciu zvlášť pre nízkopríjmové skupiny a tzv. prekariát. Najmä v prvej generácii sú na trhu práce na najnižších pozíciách. Často im chýba vzdelanie alebo neovládajú jazyk.
Ak by sme naozaj chceli úspešne integrovať utečencov, tak by sme museli zásadným spôsobom otvoriť otázku sociálnej spravodlivosti. Vrátiť sa k základnému problému zdaňovania kapitálu a distribúcie zdrojov. To však určite nie je záujmom ekonomických elít. Takže rozdeľuj a panuj.
Klopanie na bránu, ktorého sme dnes svedkami, hádam konečne zobudí aj nás. Utečenci za naše problémy nemôžu. Sú len akcelerátorom existenčných obáv, spodných prúdov a nálad, ktoré v spoločnosti existovali pred ich príchodom. Ide o to, či ich budeme interpretovať ako náš problém, alebo sa budeme tváriť, že za to môže niekto iný.
Včera to boli Rómovia, dnes utečenci. Bahno rasizmu, predsudkov a nenávisti, ktoré už politici veselo menia za volebné percentá, bude nesmierne ťažké natlačiť naspäť do kanálov.