Podnikatelia nie sú dosť dobrí pre úrady, lebo nepodnikajú tak, ako im určujú naše pravidlá, normy a kontroly.
Čo to má spoločné so zaostávaním regiónov a odchodom mladých do zahraničia? Princíp. Zvykli sme si na štát, ktorý chce meniť ľudí v prospech úradov, a nie úrady a regulácie v prospech ľudí.
V zaostávajúcich regiónoch fungujú podniky so špičkovými odborníkmi. Podľa slov svojich riaditeľov nemajú problém zvyšovať výrobu a najímať zamestnancov, „keby školstvo…“ Keby sa školstvo prebudilo a začalo sa prispôsobovať potrebám trhu práce. Keby sme ho nedecentralizovali ako koláč, z ktorého sa ušlo každému – obci, VÚC aj vysokoškolským funkcionárom s tým, že štát to zaplatí. Keby ten myslel viac na budúcnosť detí, ako na súčasnosť úradníkov.
Poľnohospodárstvo je kľúčom pre ekonomický rast zaostávajúcich regiónov. Jednak pre priaznivé prírodné podmienky, pre prebytok pracovnej sily, núkajúci sa prepojeniu na cestovný ruch, a pre dopyt po zdravej zelenine a ovocí v mestách. Všetko sa dá, keby bolo iné nastavenie priorít.
Ak je prioritou zamestnať dvoch ľudí na jar a na jeseň a vyplatiť dotácie novodobým veľkostatkárom, potom je všetko v poriadku. Ak je prioritou zvýšiť príjem tisícov rodín, potom musíme urobiť zásadnú zmenu v Bratislave.
Malí podnikatelia by podľa svojich slov s radosťou zakladali a rozvíjali svoje podniky, keby neexistovali také prísne regulácie. Keby mali rovnaké podmienky, ako ich konkurenti v susedných krajinách, kde sa štátu darí vidieť rozdiel medzi veľkými a malými a robiť rozdiel v nastavovaní odlišných regulačných požiadaviek. Kde sa darí úradníkom slúžiť občanom nielen častými kontrolami a pokutami, ale aj návodom, ako štátne požiadavky spĺňať. Kde štát malú iniciatívu nezabíja nezmyselnými požiadavkami, ale ju podporuje.
Ak teda nechceme sedieť na peci a čakať, kým príde zahraničný investor s nošou pracovných miest a ešte väčším košom požiadaviek na stimuly, načim sa nám hýbať a aspoň občas sa z kancelárií pozrieť von z okna na skutočný život.
Skúsme dať do jednej haly všetkých kontrolórov a regulátorov, ktorí spravujú život malého podnikateľa, či sa navzájom dohovoria a či poznajú predpisy jeden druhého. Či poznajú viac ako pocit vlastnej dôležitosti a nezáujmu o tých, ktorým majú slúžiť. Či je možné a vôbec potrebné, aby všetky ich požiadavky poznal a spĺňal jeden malý podnikateľ, ktorý slúži aj svojej rodine, aj svojim zákazníkom.
Štát môže urobiť veľa. Nie som si však istý, že takto je náš štát nastavený a či v dnešnej skepse od neho nejakú skutočnú prácu vôbec niekto očakáva. S prístupom, že dobrý úradník je ten, ktorý míňa čím menej financií, totiž nezostáva na to, aby bol aktívny, mal náležitú podporu a zázemie a hodnotili ho podľa výkonu. Pritom bez hlbokej znalosti reality, komunikácie s miestnymi partnermi a koordinácie s ostatnými úradníkmi a ich reguláciami nemôže vzniknúť nič užitočné.
Vôbec by nebolo zlé začať meniť naše regulácie a prístupy kopírovaním od iných štátov. Kým vymyslíme užitočné vzdelávacie programy, mali by sme využívať školy s medzinárodným dohľadom a vynikajúcou reputáciou, kde všetko dostávame zadarmo. Kým vymyslíme vlastné, mali by sme skopírovať regulácie od krajín, v ktorých to funguje. Skôr ako deti utečú do zahraničia a malé podniky zakapú.