Pokračovateľom tohto dokumentu sa stal Kjótsky protokol, ktorý zaväzuje rozvinuté štáty a krajiny s prechodnou ekonomikou, aby znížili a stabilizovali emisie týchto plynov, ktoré prostredníctvom skleníkového efektu vyvolávajú otepľovanie na našej planéte.
Obchod s kvótami na emisie
Protokol uzavretý v decembri 1997 v japonskom Kjóte bol prvou globálnou dohodou o ochrane životného prostredia založenou na trhových princípoch regulácie – na mechanizme medzinárodného obchodu s kvótami na emisie skleníkových plynov, medzi ktoré patrí aj kysličník uhličitý.
Štáty, ktoré protokol ratifikovali, sa zaviazali, že znížia tieto emisie. Európska únia o osem, Spojené štáty o sedem, Japonsko a Kanada o šesť, krajiny stredovýchodnej Európy a Pobaltia v priemere o osem percent. Rusko a Ukrajina si mali zachovať priemerné ročné emisie v rokoch 2008 až 2012 na úrovni roku 1990. Rozvojové štáty vrátane Číny a Indie sa k ničomu nezaviazali.
Protokol predpokladal pružné mechanizmy. Išlo o predaj alebo nákup kvót emisií ekonomickými subjektmi na rozličných trhoch, o projekty zamerané na investície v oblasti životného prostredia v jednom štáte, ktoré financuje iný štát, projekty zacielené na zníženie emisií v krajine, ktorá nie je súčasťou protokolu, financované krajinou, ktorá je jeho súčasťou.
Po Kjóte prišiel Paríž
Záujem svetového spoločenstva združeného v OSN o ochranu životného prostredia neopadol. V Paríži sa od 30. novembra do 12. decembra 2015 konalo 21.¤zasadnutie konferencie zmluvných strán Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy a 11. zasadnutie zmluvných strán Kjótskeho protokolu. Dosiahol sa hlavný zámer: dohoda na značnom znížení emisií skleníkových plynov. Podporilo ju 195 štátov! Tým by sa malo udržať globálne otepľovanie od 1,5 do 2 stupňov Celzia vo vzťahu k priemernej teplote pred industriálnou epochou ľudstva.
Čo by sa stalo, ak by sa niečo podobné nerobilo? Zem by bola čoraz častejšie vystavená klimatickým katastrofám. V súčasnosti však úsilie svetového spoločenstva nezodpovedá cieľom znižovania množstva emisií v atmosfére. Existuje riziko, že do roku 2030 dosiahne hranice 55 miliárd ton. Prepočty OSN však varujú. Maximálna hranica by mala dosiahnuť najviac 40 miliárd.
Nad týmto číslom by sa mali zamyslieť aj tí, čo o týchto problémoch rozhodujú na Slovensku. Parížska celosvetová dohoda o zmene klímy hovorí, že vlády, ktoré ju uzavreli, by mali prijať intenzívnejšie opatrenia ako doteraz. Pre jej monitorovanie sa vytvorí špeciálna pracovná skupina, ktorá bude fungovať od budúceho roku. Každý štát bude musieť každých päť rokov informovať o stave znižovania emisií a zvyšovaní energetickej efektívnosti.
Za všetkým hľadaj peniaze… Toto klišé sa týka i parížskej konferencie. Ak sa nevložia veľké peniaze do obnoviteľných zdrojov, globálna dohoda sa premení na mlátenie prázdnej slamy. Už v roku 2009 ekonomicky najrozvinutejšie štáty sľubovali, že od roku 2020 investujú 100 miliárd dolárov na podporu rozvojových krajín v tejto oblasti. Parížska dohoda konštatuje, že v roku 2025 by mala suma investícií ešte stúpnuť. Uvidíme, určite by sa mali zohľadniť potreby a najdôležitejšie záujmy rozvojových krajín.
Postoje a záväzky Slovenska
Čo znamenal pre Slovenskú republiku Kjótsky protokol? Štát na základe medzinárodných dohôd pridelil podnikom kvóty emisií. Z ekonomického hľadiska dostali potenciálnu možnosť získať peniaze, ktoré môžu investovať do získania technológií na zníženie emisií. Išlo vlastne o budúce peniaze, pre ktoré nemuseli nič vyrobiť. Stačilo získať informácie o tom, ako využiť kvóty na trhu a premeniť ich na peniaze. Z makroekonomického hľadiska išlo o možnosť priemyselnej výroby zvýšiť svoju konkurencieschopnosť v porovnaní s podnikmi v krajinách, ktoré nepristúpili k protokolu.
Slovenské firmy vstupovali do transformácie v stave nedostatku finančných prostriedkov na investovanie. Peniaze získali len tie, ktoré kvóty predali. Posilnili tým svoju bilanciu a mohli vložiť finančné prostriedky do nových technológií, ktoré znižujú energetickú náročnosť výroby a zmenšujú emisie skleníkových plynov.
Ako ukazujú záznamy Európskej komisie, mnohým podnikom dodnes zrušili povolenia na obchodovanie s kvótami emisií. Ten, kto ich nepredal, totiž nemá právo získavať ďalšie kvóty. To znamená, že nemal a ani nebude mať peniaze, ktoré môže investovať do znižovania emisií.
Manažéri, ktorí nepredali kvóty emisií, pripravili vlastníkov podnikov o peniaze. Neplatí tu teda príslovie, že kto nič nerobí, neurobí chyby. Tu platí, že kto nič neurobil, poškodil podnik a jeho vlastníkov.