Ekonomicky sa nedostatočná súdržnosť prejavuje obrovskými rozdielmi v životnej úrovni, pracovných príležitostiach či v prístupe k verejným službám, ako je zdravie a školstvo. Slovensko má počet obyvateľov ako jedno väčšie mesto a rozlohou tiež nie je najväčšie – zdanie veľkosti územia vyvoláva len pomalá železnica a nepospájané cesty, pritom bežná mzda sa medzi jeho východnou a západnou časťou môže líšiť o sto percent. Akokoľvek to vyzerá zle, tento rozdiel by mohol a mal byť kompenzovaný vyššou kvalitou života na východnom a južnom Slovensku. Žiaľ, nie je, a to vytvára napätie.
Slovensko sa dostalo do situácie, keď nevyužíva ani svoju pôdu, ani pracovnú silu, a keďže kapitálu veľa nemá, musí si ho požičiavať.
Prečo sme vlastne dospeli do situácie, keď naše regionálne rozdiely sú na prvých priečkach Európskej únie? Povedal by som, že jednak kvôli poprivatizačnej uspokojenosti a jednak kvôli intelektuálnej lenivosti. Privatizačná vlna nebrala ohľad na zamestnancov a obyvateľov regiónov; jedni aj druhí privatizéri rýchlo pochopili, že ide o peniaze, ktoré treba získať hneď a s akýmikoľvek (zvlášť ak cudzími) stratami. Extenzívny rozvoj, ktorý priniesli potrebné reformy ako aj liberalizácia zahraničného obchodu, liberalizácia cien a pod. zároveň dali váhu argumentom o správnosti ignorovania regionálnych rozdielov v prospech žiarivých kapitalistických zajtrajškov. K číslam o pokroku sa pridala intelektuálna lenivosť, ktorú produkujú niektoré naše vysoké školy – všetko vyrieši trh, my nemusíme riešiť nič, a tak je to nielen správne, ale aj jedine možné.
Slovensko sa tak dostalo do situácie, keď nevyužíva ani svoju pôdu, ani pracovnú silu, a keďže kapitálu veľa nemá, musí si ho požičiavať. To, že sme pôdu nechali napospas hŕstke agrobarónov, sa nám prejavuje trikrát – vysokou nezamestnanosťou nízko kvalifikovanej pracovnej sily, vysokou dovoznou náročnosťou potravinového zásobovania a nedostatkom kvalitných lokálnych potravín, ovocia a zeleniny. Tento systém zabíjajúci miestnych malých podnikateľov je navyše poistený hygienickými predpismi, ktoré už od škôlky učia deti, že ovocie a zelenina sa kupujú v reťazcoch a nepestujú sa na školskom pozemku.
Zabíjanie talentu má ešte horšie dôsledky – talenty sa, čo čert nechcel, sa nerodia tam, kde by ich vládnuca elita chcela mať, ale odpradávna sa rodia vo všetkých sociálnych vrstvách a spoločnosti prosperujú, alebo hynú podľa toho, ako sú schopné ich podchytiť a využiť – či spoločnosť používa výťah talentov naprieč spoločenskými vrstvami alebo, naopak, lipne na dôslednej selekcii už od útleho veku – podľa pôvodu (sociálnych väzieb rodičov) či miesta narodenia. Bez využívania talentov sa však naša spoločnosť nepohne.
V zásade všetci vieme, kde máme problémy a ak odhliadneme od experimentálnych riešení, ktoré núkajú niektorí do seba zahľadení jedinci, vieme aj, čo treba urobiť – zjednodušene, pozrieť cez plot a robiť približne to, čo múdrejší sused, starousadlík. Tu však nastupuje nedostatok spoločenskej súdržnosti, škriepnosť až nenávisť medzi jednotlivými sociálnymi skupinami a profesiami. Ktokoľvek tomuto sváru pomáha, rozdeľuje spoločnosť a posiela naše deti do emigrácie.