Zrejmé zveličenie malo reálny základ v správach, ktoré fond publikoval v posledných rokoch. Článok vychádzal z dokumentu, ktorý hneď na prvej strane ozrejmuje, že nereprezentuje názor MMF, ale iba samotných autorov, zamestnancov fondu. Nič to však nemení na skutočnosti, že uvažovanie sa v tejto inštitúcii mení.
MMF začal zdôrazňovať potrebu dlhodobých reforiem, ktoré by sa usilovali o tvorbu pracovných miest, zamerali by sa na nerovnosť a zachovali by sociálnu ochranu. Aká však napokon bola politika fondu?
V tomto prípade sa zistilo, že nižšia nerovnosť súvisí s rýchlejším a dlhšie trvajúcim hospodárskym rastom a že prerozdeľovanie má na rast zrejme pozitívny vplyv. Iba pri extrémnom prerozdeľovaní mohol byť tento vplyv negatívny. S rovnakým zistením prišiel fond už v roku 2011. A vlani v júni sa svet od zamestnancov MMF dozvedel, že zvyšovanie príjmu bohatých znižuje rast a, naopak, zvyšovanie príjmu chudobných rast zvyšuje. Proti nerovnosti autori navrhujú finančnú podporu chudobným. Pritom zdôrazňujú, že neexistuje rovnaká cesta pre všetky krajiny, ale každá vláda si musí nájsť vlastný mix vhodných politík.
Aby toho nebolo málo, odbor fiškálnych záležitostí fondu vydal v máji minulého roku správu, podľa ktorej daňové raje spôsobujú ekonomikám problémy, a to najmä tým chudobným. Inými slovami, dosahom daňových rajov je chudoba. V správe sa kritizuje aj nám dobre známa súťaž o to, ktorý štát bude mať nižšie dane. Čo sa však deje, keď fond prechádza od slov k činom?
Reformy po arabskej jari
Najnovšia štúdia Projektu Bretton Woods ukazuje, že vo fonde dochádza zatiaľ iba k zmene rétoriky. Mohammed Mossallem analyzuje prístup MMF k Tunisku, Maroku, Jordánsku a Egyptu pred vypuknutím arabskej jari v roku 2011 a po nej. Konštatuje, že vo všetkých štyroch prípadoch sa síce zmenila rétorika, no prax ostala rovnaká.
Od 80. rokov minulého storočia fond presadzoval v týchto krajinách typické neoliberálne politiky: devalváciu meny, fiškálnu disciplínu, znižovanie ciel a odstraňovanie ďalších obchodných prekážok, nárast úrokových mier a, samozrejme, privatizáciu. Ich hlavný cieľ – ekonomické oživenie – sa podarilo dosiahnuť a v zmieňovaných krajinách dochádzalo k hospodárskemu rastu. Sociálne dosahy reforiem však boli negatívne, vo všeobecnosti rástla nezamestnanosť, chudoba a príjmová nerovnosť.
Pred rokom 2011 sa MMF nerovnosťou či prerozdeľovaním nezaoberal. Predpokladalo sa, že hospodársky rast povedie k zvyšovaniu životnej úrovne bez akýchkoľvek ďalších zásahov. O tzv. inkluzívnom raste pre všetkých fond v tomto období verejne nediskutoval. Po roku 2011 došlo k obratu a MMF začal zdôrazňovať potrebu dlhodobých reforiem, ktoré by sa usilovali o tvorbu pracovných miest, zamerali by sa na nerovnosť a zachovali by sociálnu ochranu, pričom by však presnejšie cielili na chudobných a zraniteľných. Fond dokonca pripustil, že v niektorých štátoch je priestor na zvyšovanie daňového zaťaženia a progresivity, teda opaku rovnej dane.
Aká však napokon bola politika fondu? Podľa autora takmer rovnaká ako v 80. a 90. rokoch minulého storočia. V Tunisku MMF odporúčal zmrazenie miezd pre zamestnancov štátu, obmedzenie dotácií spojené s rastom cien elektriny, plynu a pohonných hmôt, zníženie daní pre korporácie a ich zvýšenie pre spotrebiteľov a dereguláciu bánk. Občania vyšli v roku 2013 do ulíc protestovať proti tejto politike, vláda ju však presadila napriek demonštráciám. Štatistiky z roku 2015 pritom ukazujú, že tuniská ekonomika pokračuje v dlhodobom trende rastu dlhového zaťaženia a nezamestnanosti.
Fond sa správal podobne aj v Maroku, kde odporúčal zníženie miezd a nákladov na zamestnanie nových pracovníkov. V Jordánsku sa usiloval o všeobecnú liberalizáciu obchodu a v Egypte o devalváciu. Hoci teda platí, že fond zmenil svoju rétoriku, jeho prax ostáva minimálne v štyroch zmieňovaných krajinách rovnaká ako pred arabskou jarou.
Šanca zmeny existuje
Znamená to, že všetko je v skutočnosti tak ako predtým? To určite nie. Rozpor medzi rétorikou a praxou poukazuje na príležitosti zmeniť medzinárodnú politiku. Celý globálny systém prechádza transformáciou, ktorá má otvorený koniec. Ak sa pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi zdalo, že tu vládne jedna ideológia, dnes to neplatí. Napríklad v prípade Grécka fond presadzoval mäkší prístup k zahraničnému zadlženiu ako Európska komisia.
Čo však zostáva súčasťou dominantnej ideológie, je silne ekonomický pohľad na spoločnosť podporujúci hospodársky rast. Životné prostredie ostáva druhoradé a zvyšovanie životnej úrovne sa i teraz spája s rastom spotreby či s priemyselnou výrobou. V tomto ohľade je dominantná perspektíva naďalej veľmi silná. Hlasy, ktoré ju spochybňujú, sú stále na okraji. Priestor pre zmenu tu existuje. Ťažko ho však človek nájde v nadchádzajúcich slovenských voľbách medzi stranami, ktoré majú šancu dostať sa do parlamentu. Tie alternatívu v tomto ohľade neponúkajú.