Šok a zemetrasenie sú síce titulky z pohľadu ťahu na čítanosť prirodzené, nevystihujú však celkom realitu. Odklon od tradičných strán, ktoré republiku riadili – doslova a do písmena – celú druhú polovicu 20. storočia, sa deje už pár desaťročí. Inak však voľby dôsledne odkopírovali už obohratý európsky „hnedý“ scenár. Nepomáha, že Rakúsko patrí k svetovej k špičke krajín v kvalite života. Veď kto by už porovnával, keď mu vládne neobľúbená a za vrchného nositeľa stagnácie onálepkovaná veľká koalícia stredu. Až tri štvrtiny voličov v nedeľu uviedli, že k vláde prechovávajú nespokojnosť až hnev. Keď Rakúšan cíti ohrozenie migračnou vlnou, tlakom Bruselu či globalizáciou, a keď, samozrejme, aj jeho zasahuje antisystémový „zeitgeist“.
Navyše prezidentské voľby sú v zásadnej miere voľby osobnostné. A čo sa týka personálnych nominácií oboch tradičných ľudových strán, tie boli až šokujúco scestné. Postaviť v dnešnej atmosfére do súboja prototypy kariérnych politických vyslúžilcov a staviť na „skúsenosti“ je znakom značnej odtrhnutosti od reality.
Pozície súperov vo vzťahu najmä k vonkajším výzvam krajiny a spôsobu, ako sa s nimi popasovať, sú také odlišné, že výsledok dosť napovie o charaktere krajiny.
„Vlk v ovčom rúchu“ je pomerne trefné označenie hviezdy prvého kola Norberta Hofera, rovnako ako označenie jeho štýlu za „nacionalizmus 2.0.“. Žiadne trieskanie do stola, urážky a reminiscencie za starými poriadkami (Tretej ríše). Jasné nacionalistické a xenofóbne pozície – asi najlepšie symbolizované ostentatívnym tematizovaním nosenia pištole aj do parlamentu, odporom k Bruselu, migrantom, ale napr. aj k zmluve TTIP, teda všetkému, čo prichádza zvonku, na povrchu prekrýval vždy sympatický, priateľský a umiernený tón a štýl. A hľa, v takejto salónnej podobe si získal viac ako tretinu voličov. Stranícky šéf slobodných Strache vysvetlil Hoferov úspech potrebou Rakúšanov po ochrancovskej osobnosti na čele krajiny. Čo je opäť akoby „copy-paste“ nálad prakticky v celej Európe.
Pozoruhodné a výpovedné o dominantnej nálade v krajine je však aj to, že na „vlasť“ stavil aj druhý postupujúci, zelený ľavicový liberál Van der Bellen, samozrejme, v inej dikcii ako nacionalista Hofer – optimistickejšej, svetu otvorenej, stavujúcej na silu a schopnosti vlastnej krajiny. „Veriť Rakúsku,“ hovoril na jednom z pôsobivých hlavných plagátov, kŕmiac psíka na tirolskej horskej lúke. Alebo „Vlasť potrebuje súdržnosť“ na ďalšom. Toľko lásky k domovine tradične kozmopolitní a tolerantní zelení neprezentovali azda ešte nikdy, zjavne to však bola správna cesta, samozrejme, v spojení so silným morálnym profilom samotného kandidáta. Ktorý sa, samozrejme, od začiatku označoval za outsidera.
Kto vyjde o necelý mesiac zo súboja ako víťaz, je, samozrejme, otvorené, isté však je, že to bude zákopová vojna mobilizujúca na obave a strachu, na jednej strane obave z modrého, nacionalistického Rakúska, na druhej zo „slniečkarskeho“ hazardéra s bezpečnosťou a osudom utešenej alpskej republiky. Pozície súperov vo vzťahu najmä k vonkajším výzvam krajiny a spôsobu, ako sa s nimi popasovať, sú také odlišné, že výsledok dosť napovie o charaktere krajiny. O tom, či si Rakúsko verí, že výzvy zvládne ako otvorená krajina, alebo sa bude chcieť pred nimi uzavrieť – akokoľvek naivno-romantická táto predstava v realite je.