Naša vláda tu zrazu nebola na to, aby napĺňala vôľu ľudu, ale túto vôľu sa snažila vytvoriť. Dnes úniu v prieskumoch podporuje 60 % slovenských obyvateľov.
Britský odchod by posilnil euroskeptikov na kontinente. Mali by sme mať strach z nacionalizmu a fašizmu, ku ktorému by sme v Európe opäť raz mohli dospieť.
Naproti tomu v Británii sa o vystúpení z EÚ bojuje už dokonca aj na Temži a vášnivo sa tam diskutuje v oboch politických táboroch. Ľavica je rozdelená rovnako ako vládni konzervatívci.
Kým predseda opozičných labouristov Jeremy Corbyn bol dosiaľ kritizovaný za príliš vlažnú podporu zotrvaniu, premiér David Cameron vyrokoval pre svoju krajinu v EÚ ústupky, len aby voliči hlasovali za zotrvanie v únii.
Politické piruety
Samotnej diskusii v médiách dominuje téma migrácie. Problémovými migrantmi však nie sú v prvom rade utečenci zo Sýrie, ako u nás, alebo integrované Pakistanky či Indovia. Obetným baránkom diskusie o Európskej únii sa stali Slováci, Češky, Rumunky, Bulhari a najmä Poliaci.
Poľský inštalatér naďalej straší v britských médiách. Xenofóbiu pritom nevidno len na kraji britského pravého spektra reprezentovanom stranou UKIP a jej predsedom Nigelom Farageom, s ktorým sa v mnohom zhoduje Richard Sulík.
Migračnou kartou za vystúpenie z únie operuje aj časť konzervatívnej pravice vedená bývalým starostom Londýna Borisom Johnsonom. Smutné je, že voči východnej Európe sa vymedzujú aj niektoré postavy na radikálnej ľavici. Napríklad slávny publicista Paul Mason považuje voličov a voličky z tohto regiónu za „nedospelých“, pretože sú údajne permanentnou prekážkou liberalizmu a sociálnej spravodlivosti.
Ktokoľvek, kto aspoň zbežne sleduje európsku ekonomickú diskusiu, vie, že sú to v prvom rade Briti, ktorí v únii plnia funkciu trójskeho koňa neoliberalizmu. Bola to tzv. nová ľavica Tonyho Blaira, ktorá po vládach Margaret Thatcherovej (a Johna Majora) našla svoju tretiu cestu v rovnakej absencii alternatív voči nekompromisnej vláde kapitalizmu ako anglosaská pravica.
Práve tu však britská diskusia o referende ukazuje, ako sa mení politická situácia (nielen) v Británii. Nová ľavica oslabila a Corbyn predstavuje vítaný ideologický posun doľava. Jeho vlažné postoje sú viac dôsledkom odporu voči korporátnemu lobingu v EÚ, než nejakým odmietaním multikulturalizmu.
V tomto zmysle je však nemenej zaujímavá rovnaká argumentácia pravice za vystúpenie z únie. Xenofóbia sa tu spája s nacionalistickým poňatím hospodárstva a z EÚ sa stáva zosobnenie zla globalizácie. Tridsaťpäť rokov budovania neoliberalizmu je zrazu zabudnutých a pravica stavia národný štát proti nadnárodnému kapitálu.
Politické piruety sa dejú na pozadí odporu voči elitám, ktorý nájdeme tak v médiách, ako aj medzi nízkopríjmovými vrstvami. Tie svojím nie hovoria v prvom rade nie úsporným antisociálnym politikám konzervatívnej vlády.
Výskum ukazuje, že strach z migrácie môže byť viac strachom z ohrozenia vlastnej už beztak kritickej situácie a z referenda o únii sa tak razom stáva referendum o cenách bývania, o školnom a o nízkych mzdách.
Marxistickým slovníkom – xenofóbna ideológia majiteľov kapitálu rozdeľuje chudobných Britov i prišelcov, ktorí miesto toho, aby sa spojili, idú proti sebe, rozdelení pozdĺž národnostných či rasových línií.
Rasizmus britskej pracujúcej triedy by však nemal byť braný na ľahkú váhu, a okrem hľadania jeho príčin v chudobe by sme mali ostať ostražití aj voči každodenným prejavom rasizmu konkrétnych ľudí.
Brexit a my
Ako však brexit súvisí s nami? Pre Slovensko neexistujú dáta, ale v euroskeptickom Česku až 47 % respondentom je jedno, či Británia má z EÚ vystúpiť, alebo v nej má ostať. Takto nerozmýšľajú len Česi, ale aj poprední európski politici. Keď Briti chcú, nech si idú.
Napokon, ako na to poukázal aj sir Humphrey v seriáli Áno, pán minister, britská diplomacia na kontinente niekedy funguje skôr tak, aby európske spojenectvo narúšala. Stačí si spomenúť na to, kto najviac podporil vojnu v Iraku, a ilúzie o „zdvorilých“, či „kozmopolitných“ Britoch, ako si ich podľa prieskumu predstavujeme, by sa mali veľmi rýchlo rozplynúť.
Problémom pre nás nemusí byť ani ekonomická situácia. Hoci podľa niektorých Británia spácha opustením EÚ hospodársku samovraždu, päťstomiliónový európsky kolos odchod jednej veľkej bohatej ekonomiky určite prežije.
To, čo by však po vytvorení precedensu mohlo nasledovať, je, ako na to poukazujú kolegovia z Ústavu medzinárodných vzťahov Vít Beneš a Benjamin Tallis, postupný rozklad celej únie. Britský odchod by posilnil euroskeptikov na celom kontinente.
Aj tí z nás, ktorí sú za lokalizáciu ekonomickej výroby a spotreby a obmedzenie obchodu, by preto mali mať strach z rozmachu nacionalizmu a fašizmu, ku ktorému by sme v Európe opäť raz mohli dospieť. To by nás ten britský odchod mohol vyjsť naozaj draho.