Nadmieru medzinárodné stretnutie vojsk – inak by to na geopoliticky významnom Blízkom východe ani nešlo – pretrváva už päť rokov. Podieľa sa na jednom z najmohutnejších medzištátnych pohybov populácie od konca druhej svetovej vojny. Prispelo k bezprostrednému zhoršeniu bezpečnostnej i hospodárskej situácie v Európskej únii a jej priľahlom okolí, ako aj k neutajiteľnému stupňu napätia medzi významnými členmi Severoatlantickej aliancie. To následne vyústilo do rozmachu odpadlíckych prúdov vnútri oboch nadnárodných organizácií.
O to viac nás môže znepokojovať, že by vojna mohla trvať rovnako dlho ako niekdajší boj v susednom Libanone, ak necháme bokom permanentnú vojnu o Izrael. Ale nie je to, samozrejme, vylúčené. Napriek tomu sa javí, akoby v skrvavenej krajine, kde sa obaja jej spomínaní susedia otvorene angažujú, začínalo konečne zvoľna svitať. A politika sa späť mení na pokračovanie vojny inými prostriedkami.
Napriek tomu nečakajme zázraky. Čosi sa však skutočne črtá. Zjavne mimo hry sa na svoje pomery dostávajú Spojené štáty, ktoré sú okrem dlhoročnej chybnej stratégie podpory tzv. umiernených islamistov oslabené končiacou sa érou vojnového prezidenta s Nobelovou cenou mieru na hrudi Baracka Obamu.
Slušné vojenské úspechy expedičných jednotiek Ruskej federácie, ktoré sa opierajú najmä o výdatnú podporu spriateleného Teheránu, či opatrný protiwashingtonský postup Pekingu, doplnila nedávno istá zásadná zmena – "osmanskej“ koncepcie Ankary. Po zmarení podivného puču stratila veľa zábran, čím len tak mimochodom podčiarkla tradične dvojaký meter vyspelých demokratických krajín pri hodnotení nedemokratických praktík v zahraničí.
Popri nepriamom morálnom posilnení Moskvy sa tak začali s pompou obnovovať aj hospodárske väzby Turecka a Ruska. K čomu sa zrejme viaže tiež nedávny vpád pozemných jednotiek druhej najsilnejšej armády NATO do severnej Sýrie. S trochou irónie možno vlastne konštatovať, že hoci Turecká republika neguje mnohé kemalistické ideály, na jeden zabudnúť nemieni: s Rusmi vždy len po dobrom. Trochu tým strácajú islamisti, no najmä všetkými v podstate opúšťaní Kurdi.
Ale nech sa v regióne Sýrie odohrá v nasledujúcich mesiacoch a rokoch čokoľvek, jedno je vopred jasnejšie ako krištáľ. Pomery sa neupokoja mávnutím čarovného prútika. Čerstvo de facto rozbombardované prímerie je toho jasným dôkazom. Podarilo sa totiž postupne rozpútať sily, ktoré stáli dlho, aspoň z pohľadu Európanov, v pozadí.
Po 11. septembri 2001 už prakticky nikto nemohol prehliadnuť nástup nového geopolitického trendu. Rozpadom bipolárneho usporiadania sveta sa víťazní hráči rozkročili s bezbrehou aroganciou, na čo zase s nebývalou agresivitou reagovali tiež konzervatívne a extrémistické sily vo viacerých strategických oblastiach planéty. Istými kľúčovými hráčmi dovtedy využívané v zástupných konfliktoch. A vyslovene iracionálne, žiaľ, občas rovnakými aktérmi zneužívané dodnes.
Sýria, ktorá je toho žiarivým príkladom, odhaľuje naozaj dosť. Na prvom mieste chybnú bezpečnostnú stratégiu Západu, ktorá sa bumerangovo vracia. Potom túžby salafistov výdatne dotované prozápadnými sunnitskými despotmi, turecká cesta "spravodlivosti a rozvoja“, výrazný mocenský návrat Ruska, zosilnenie Iránu a blízkovýchodné ambície Číny, prípadne aj Indie. Jedným slovom všetko, na čo by sme mali reagovať rozumným prekreslením doterajších mentálnych máp. V našom najlepšom záujme.