Spochybňovať demokraciu nie je cesta k jej ochrane ani posilňovaniu. Je však nevynnutné poukázať na zlyhania, lebo práve tie nás dokážu najlepšie varovať pred tým, aby sme dieru nevystrihovali, ale zašili. Teda, aby po chybách vedomky neprichádzali ďalšie. Možno ešte s horšími dosahmi. A to bez ohľadu na to, či ich autormi budú voliči, alebo ich legitímne zvolení zástupcovia.
To by v praxi znamenalo, že pravidlá sú dobré iba na to, aby sa mohli meniť podľa vývoja hry. V závislosti od momentálnej situácie.
O rok nás čakajú voľby do samosprávy vyšších územných celkov. Banskobystrickej župe už tri roky vládne Kotleba. Aj s odstupom času i blížiacim sa koncom volebného obdobia nedá sa jednoznačne povedať, čo bolo hlavným motívom jeho zvolenia. Či sklamanie ľudí zo štandardných strán, alebo ich rastúca apatia, prípadne otvorený extrémizmus, či kokteil uvedených a ďalších motívov. Faktom je, že voliči rozhodli a slobodne si zvolili práve tohto kandidáta za župana.
Priama demokracia cez voľby ukázala svoje najväčšie riziko. Voliči, ktorí si vybrali Kotlebu, ale aj tí, ktorí nešli k voľbám, mu svojím prístupom otvorili dvere. A to bez ohľadu na dôvody, motívy a očakávania. Výsledok bol jasný. Vieme, kto prehral, hoci nie každý si to chce priznať. Či sme sa poučili, dnes konštatovať nemôžeme. Isté je, že v tomto prípade príde skúška správnosti budúcoročnú jeseň.
Lepšie na tom nie je ani zastupiteľská demokracia. Nie preto, že časť mandátov v parlamente patrí exkluzívnym klubom, v podstate politickým s. r. o., lebo aj to je výsledkom priamej marcovej voľby. Zastupiteľská demokracia zlyháva vtedy, keď volení zástupcovia ľudí rozhodnú tak, že prihliadajú na to, čo viac vyhovuje im ako ľuďom.
Ukážkovým príkladom toho bola v roku 1997 vládna zmena volebného zákona, keď sa zo Slovenska pre parlamentné voľby stal jeden volebný obvod. Napriek tomu, že to vtedajšia opozícia kritizovala, jej lídri od nástupu do vlád po roku 1998 neprijali zmenu a na tento stav sme si postupne zvykli. Vtedy parlament očividne prijal pravidlá, ktoré viac vyhovovali jeho členom ako voličom, ktorí by si mohli vyberať spomedzi tých kandidátov, ktorí sú ich regiónom najbližšie. Dnes si vyberajú z jednej listiny, v ktorej najväčšiu šancu zastupovať región má kandidát s čo najvyšším volebným číslom. A to mu pridelila strana.
Igor Matovič svoj problém s aktívnou živnosťou, čo je porušením ústavného zákona, ktorý poslancom zakazuje podnikať, interpretuje so sebe vlastnou ľahkosťou. Podľa neho je to v poriadku, ale chyba je v systéme. Pripúšťa, že má aktívnu živnosť a tvrdí, že nepodniká. Mimochodom, to sme od neho počuli aj vtedy, keď ju mal pozastavenú, ale s Radoslavom Procházkom dohadoval známu inzerciu v rodinnom periodiku.
Problém vidí Matovič v ústavnom zákone o konflikte záujmov, a preto je podľa neho na mieste jeho novela. Ak táto jeho úvaha získa v Národnej rade Slovenskej republiky akúkoľvek podporu, bude to signál, že v parlamente existuje vôľa meniť pravidlá podľa toho, ako budú vyhovovať našim zástupcom. To by v praxi znamenalo, že pravidlá sú dobré iba na to, aby sa mohli meniť podľa vývoja hry. V závislosti od momentálnej situácie.
Musíme rešpektovať to, že omyly sú ľudské. Ak sa s tým zmierime a namiesto toho, aby sme im predchádzali, budeme ich len brať na vedomie, vytvoríme spoločnosť nestability. Takú, kde perspektíva na slušnosť, vyhliadky na rast a vízia prosperity budú o náhodách a pokusoch. A demokracia sa stane lotériou.