Málokto by si vtedy vôbec pomyslel, že v skutočnosti si aj on uvedomuje, ako Briti ťažia z členstva v únii. Na verejnosti obviňoval EÚ z toho, že pokračuje v šľapajach Hitlera a Napoleona a snaží sa vytvoriť európsky superštát, čo sa podľa neho skončí tragicky.
Hoci Nigel Farage tvrdil, že po odchode z únie Británia získa 350 miliónov libier týždenne, v skutočnosti to môže byť úplne naopak. Británia bude musieť platiť túto sumu ako účet za rozvod.
Po večeroch však pod pseudonymom písal blogy, v ktorých opisoval, aké výhody prináša únia pre Britov. Jeden článok „ospevujúci“ EÚ mal dokonca vo februári tohto roka uverejniť na stránkach britského denníka The Daily Telegraph, v poslednej chvíli ho však stiahol.
Rozpoltená osobnosť? Nie, (ne)premyslená politická stratégia. Johnson sa totiž v Konzervatívnej strane postavil na protest vtedajšiemu britskému premiérovi Davidovi Cameronovi, ktorý agitoval za zotrvanie krajiny v únii. Johnson si tak chcel nakloniť tých straníkov, ktorí s Cameronom nesúhlasili. V tom čase sa už videl v kresle premiéra.
Veril, že Briti v júni zahlasujú za zotrvanie krajiny v EÚ, pričom neutíchajúca nespokojnosť v strane ho vystrelí na Downing Street 10. Jeho plány sa 24. júna po vyhlásení výsledkov referenda definitívne rozplynuli. Slovo londýnskeho starostu malo v rozhodovaní voličov silnú váhu, v Johnsonovom prípade o to viac, že bol jedným z najpopulárnejších starostov vôbec.
Z jeho poreferendových verejných vyhlásení bolo cítiť, že aj jeho samotného výsledok zaskočil. Do poslednej chvíle vyčkával aj s informáciou, že nebude kandidovať na nového britského premiéra.
Politik ako Johnson totiž veľmi dobre kalkuluje. Bolo mu jasné, že nasledujúce mesiace a roky vyjednávania o brexite, ktoré budú spojené s neistotou a ekonomickým prepadom, by ako premiér stratil na popularite. Zlé časy politikom ako Johnson skrátka nepristanú. Prijať zodpovednosť za brexit je, evidentne, nad jeho politické schopnosti.
Zhrňme si, čo sa vlastne od júna, keď si Briti tesnou väčšinou zvolili brexit, vlastne udialo. Prepadáva sa britská libra, pričom jej hrozí, že dosiahne paritu s eurom a dolárom, teda kurz jedna k jednej. Pád libry navyše posunul infláciu v krajine prudko nahor.
Mzdy zamestnancov po úprave o infláciu by tak v najbližších dvoch rokoch mali klesať takmer o 3 %. Dražejú mnohé dovážané tovary. Európske podniky a veľké banky pre neistotu ohlasujú presun sídla z Británie do Nemecka, Francúzska či do iných európskych krajín. Ohrozených je 150-tisíc pracovných miest v londýnskom City.
Firmy škrtli budúce investičné projekty. Hrozí, že Briti prídu o prístup na 500-miliónový jednotný európsky trh.
Vďaka členstvu v EÚ získavajú ročne do svojho rozpočtu 62 až 78 miliárd libier, čo predstavuje 4 ž 5 % britského HDP. Rôzne výskumy nezávisle od seba ukazujú, že obchod medzi Britániou a úniou má priamy dosah na viac ako 4,3 milióna pracovných miest, ktoré sú teraz v ohrození.
Škóti ohlasujú nové referendum o samostatnosti, chcú sa od Británie odtrhnúť a zostať v únii. Podľa viacerých popredných finančných domov hrozí Británii až recesia.
Dnes už bývalý líder Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP) Nigel Farage pred pár mesiacmi ešte tvrdil, že po odchode z únie Británia získa 350 miliónov libier týždenne z dôvodu nižších platieb do EÚ, a tieto peniaze vláda naleje do tamojšieho zdravotníctva. Hneď po referende Farage označil toto tvrdenie za chybu a po „víťazstve“ z funkcie odstúpil.
Paradoxne, v skutočnosti to môže byť úplne naopak. Británia bude musieť týždenne platiť 350 miliónov libier do EÚ počas jedného roka. Ako účet za rozvod. A politici ako Johnson sa teraz len v tichosti prizerajú, ako ich politické ambície ničia krajinu.