Doteraz stredoškolské vzdelávanie regulovali samosprávne orgány spôsobom, ktorý zodpovedal potrebám obcí a krajov. Zrejme prišiel čas, keď už netreba prihliadať na ich funkciu v demokratickom systéme, ale sa má rozhodovať centrálne.
Rozhodnutie násilne znižovať počty študujúcich na gymnáziách ide v dlhodobom výhľade jednoznačne proti záujmom spoločnosti. Uskutočnenie tohto zámeru povedie k znižovaniu vzdelanostnej úrovne.
Proti tomu v zásade nemožno mať principiálne námietky – iba treba veľmi zodpovedne zvažovať, kedy je namieste použiť tento nadhľad a realizovať poznanie širších súvislostí videných z centra.
Som presvedčený, že v prípade rozhodnutia vlády v súvislosti so vzdelávaním občanov ide o kroky, ktoré majú mimoriadne nepriaznivý dosah na našu spoločnosť v dlhodobom výhľade.
Centrálne rozhodnutia by nemali vznikať pod tlakom bezprostrednej situácie. Rozhodnutie vlády zásadne ovplyvniť situáciu v strednom školstve v prospech firiem, ktoré hrozia tým, že budú hľadať zamestnancov v cudzine, a násilne znižovať počty gymnázií a študujúcich na nich, ide v dlhodobom výhľade jednoznačne proti záujmom spoločnosti.
Uskutočnenie tohto zámeru totiž povedie k znižovaniu vzdelanostnej úrovne, pretože sa umelo (očividne proti záujmom a prioritám obyvateľstva) zníži predpoklad úspešného vstupu na vysokoškolské štúdiá. Keďže gymnáziá sú prvoradým zdrojom budúcich vysokoškolákov, Slovensko sa tak dostane na trajektóriu sústavného znižovania počtu i podielu vysokoškolákov vo svojej vzdelanostnej štruktúre.
Je celkom jasné, akú podradnú úlohu budeme s takýmto obrazom svojej vzdelanostnej štruktúry hrať v rodine európskych národov, keď už dnes ťaháme výrazne za kratší koniec.
Dali sme si vnútiť kroky, ktoré nás privedú na úroveň bezvýznamnej spoločnosti – už nielen svojou početnosťou, čo sa dá prekonať, ale predovšetkým neschopnosťou stíhať jasne nastavené trendy rozvoja moderných spoločností. Je to v podstate veľmi perfídne: my sami sa snažíme byť menejcenní, takí, za akých nás Západ považoval pred pádom železnej opony.
Je mi ľúto nasledujúcich generácií, ktorým ich zúžený rozhľad bude umožňovať užiť si len malú časť pozitív civilizačného rozvoja. Z hľadiska nášho miesta v európskom spoločenstve sa vraciame na začiatok minulého storočia – s tým rozdielom, že tentoraz výhľadom nie je rozvoj v novej republike, ale pokračujúci úpadok v napredujúcej Európe.
Ak sa na záver pristavíme pri dôvode firemných tlakov, nezostáva nám nič iné, len sa s počudovaním spýtať, ako mali urobenú demografickú a sociologickú analýzu sociálneho prostredia, do ktorého vstupovali so svojimi investíciami. Ako je možné, že tak hazardne investovali svoj kapitál. Zrejme takúto analýzu vôbec nemali.
Tým sme sa dostali k dôležitosti rozvoja spoločensko-vedného poznávania a následne aj schopnosti robiť sociálne analýzy tak, aby sa o ne dalo oprieť. Je to ukážka dôležitosti prirodzeného rozvoja spoločenských vied, ktoré sa nám dnes, z našej žabomyšej perspektívy, zdajú byť ústami našich nedovzdelaných poradcov a expertov nepotrebné.
Okrem ústupu z už spomenutej pôvodnej predstavy o tom, čo vlastne znamená demokratizácia života spoločnosti, ustupujeme aj z predstáv o tom, aký význam má osobná sloboda pre život človeka v slobodnom svete.
Oddnes sa už rodičia a deti budú môcť slobodne rozhodovať o tom, akým smerom budú vo vzdelávaní kultivovať svoje osobnostné predpoklady a záujmy iba vo veľmi obmedzenej miere.